Môj prvý školský deň

2. septembra v roku 1994 som bola malé blonďavé dievčatko, ktoré vstalo už o pol šiestej ráno a so silnou bolesťou brucha som sa šla maminky opýtať, že či už je čas. Mamina mi s úsmevom povedala že ešte je veľmi skoro a môžem si ešte pospať, tak som sa zakutrala do tatinovej periny a zaspala som. Dúfala som že budem môcť spať tak ešte sto hodín, ale predsa som už musela ísť do školy. Vstala som a keďže bývam v bytovke priamo v školskom dvore, ponáhľať som sa nemusela. A tak ma mamina obliekla ma do bielych pančušiek, na nohy obula čierne lakovky, riflová dvojvrstvová suknička bola vtedy módny hit, biela blúzka a ružovo tyrkysový svetrík, dopĺňali imidž mladej dámy. vyložila mi aktovku po sestre na chrbát a išlo sa. Pamätám sa že v ten deň bolo zamračené a chystalo sa pršať. Zdalo sa mi, že miesto pred školou sa zaplnilo snáď miliónom ľudí a cez tú harvaru som si nepočula vlastného slova. Keďže som bola malá, nič z toho čo sa dialo vpredu na schodoch školy, som veľmi dobre nevidela, ale po zahraní hymny z aparatúry vyrobenej ešte za Márie Terézie ma zaplavil zvláštny pocit toho, že sme asi nejakí veľmi ctení, keď nám aj hymnu hrajú. Po príhovore, na ktorý si žiaľ, nepamätám nám povedali, aby sme sa mi prváčikovia zoradili do dvojíc, aby si každý našiel svojho kamaráta aj zo škôlky, a že nám naši kamaráti deviataci dajú darčeky a odvedú nás do triedy. (mohli rovno povedať že si nás odvedú a už sa z toho nevyvlečieme). Tak som sa išla zoraďovať. Hľadala som svoju najlepšiu kamošku zo škôlky, Katku, ale keď som k nej prišla, ona sa už držala s dákym dievčiskom, ktoré ja som nepoznala a tvrdila mi, že to je jej najlepšia kamoška, tak som sa teda pobrala ďalej hľadať Danku, ale tá sa už tiež držala s nejakou babou, ktorú som tiež nepoznala . Vtedy ma zaplavil pocit úplnej beznádeje a bola som veľmi sklamaná a vtedy, prišla nejaká stará striga, ktorá mala byť naša učiteľka, a násilne mi spojila ruku s nejakým malým upišťaným chalanom, ktorého som tiež nepoznala, lebo bol z mesta. A ten vám hučal, akoby ho z kože drali. Znechutene som sa na neho pozrela a to chúďatko začalo ručať ešte vyše, a intenzita plaču sa začala nebezpečne blížiť k hranici znesiteľnosti. Keďže sme my dvaja boli úplne poslední, posledným nám aj dali darčeky. Človek by si myslel že mu taký darček utíši plač, ale nieeee, ten chlapec bačal ako divý furt. Dali nám umelohmotné malé dudlíky, ktoré patrili k vtedajším najvychytenejším módnym a iným doplnkom. Mali ich všetci. Sranda je, že vtedajší deviataci, ktorí dávali odmenu mne a Kubovi, tomu chlapcovi vedľa mňa, už sú veľkí, Katka, ktorá viedla mňa je moja veľmi dobrá kamarátka a čaká druhé bábätko, a Fero sa ide ženiť. Je to sranda. Ako nás doviedli do školy, posadili nás do lavíc. Mňa posadili do prvej lavice v rade pri stene a zase s tým urevancom. Všetky dievčatká sedeli pekne vzorne za lavicami, iba ja som sedel ako galgan nezasunutá a tvárila som sa úplne znudene.(to podľa jednej fotky) Kubo tam ako inak ručí. Pamätám sa, že pokiaľ nám tá pani učiteľka niečo rozprávala, ja som sa radšej obzerala po triede a sledovala výzdobu a mamičky, ktoré boli vo väčšom vytržení ako detičky. Aj moja mamina vedela viac ako ja, z toho čo vravela učka, ale asi iba preto, že ma poznala a vedela že ma nebudú trápiť reči nejakej ženy, ktorá sa snažila byť k nám láskavá. A ten chlapec stále pišťal, bolo to neznesiteľné. Zo školy som sa vrátila viac unavená ako z túry a to som tam mala ísť ešte aj na druhý deň. Čistá neľudskosť. Ale ani sám by som vtedy nebola povedala, že na tej malej, dedinskej škole sa mi bude niekedy páčiť. A páčilo, dokonca aj napriek tomu, že bola na mne páchaná spoločenská hra na šesť. Nakoniec som si získala na svoju stranu 90% spolužiakov a spolužiačok a doteraz sa s nimi rada stretnem a pokecám. A najlepšie je, že som si v tej bláznivej triede našla pár ľudí, ktorí sú mi ako bratia. Je mi však ľúto, že žiadne sestry. Nevadí veď som bola a som v duši stále taký nepodarený chlapčisko. Je sranda, že moja najlepšia kamoška zo škôlky, Katka je už vydatá skoro rok a môj prvý frajer, Jano je už ženatý a má už bábo. Pred štrnástimi rokmi sme boli deti, a je super že nám to nik nezoberie.