Muž, gentleman

Včera večer som so sestrou cestovala do Bratislavy. Ja do školy a sestra do práce. Večerný vlak z Košíc do Bratislavy. Ja s ťažkým batohom, sestra relatívne naľahko. Sadli sme si do kupé, kde už sedeli štyria muži. Traja mlaďúsi a jeden starší pán. Batožinový priestor privysoko, my so sestrou prinízke. Spolu dvíhame môj naozaj ťažký batoh a stojac na špičkách sa snažíme vyhodiť ho hore, bez toho aby sme si zlomili väz. Mladší osadníci kupé, vytrvalo pozerajú do kníh a notebookov. Otáčame sa na druhú stranu a cez staršieho pána, sa snažíme vyhodiť tam ten sestrin. Nakoniec sa podarilo. Traja mlaďúsi opäť nijakovsky nereagujú a starší pán sa pozerá. Potom sme prišli do Bratislavy. ťažké batohy treba dať aj dole. Prvý môj sa nám zasekol a čakali sme, kedy nám padne na hlavy. Nepadol. Ale myslím, že som sa našponovala na najvyššiu možnú mieru. Ešte kúsok a bola by som bývala potrebovala baletné piškóty. Po úspešnej operácii " nosičov batoh" sme sa opäť otočili na druhú stranu a cez uja sme sa naťahovali za tým menším. A potom ten ujo zaklincoval túto cestu svojim výrokom. (Dám ho do ďalšieho odstavca,lebo inak by tak dokonale nevystihol hĺbku tragédie.) "Ešte že ste dve" a zasmial sa. Tak som mu so smiechom povedala, že "áno ešte že sme dve a v hlave som dokončila, lebo inak neviem ako by to dopadlo." nemám problém požiadať muža, ženu o pomoc. Ale keď človek vidí zanovitú nevšímavosť, radšej sa popasuje so všetkým sám. Z čoho my vyplýva konzekvencia, že individualizmus plodí iba ďalší a ešte hlbší individualizmus. Čo už naozaj vystihuje hĺbku tragédie.