Sneh u Červeňanovcoch

Jeden náš sused má vo zvyku na jeseň posypať pooranú záhradu vápnom. Doteraz som nezistila, kedy to ten muž robil. Iba si pamätám že večer bola záhrada hnedá a v soboru ráno už bola biela. Vždy v noci záhrada obelela. Ja ako ranné vtáča, vždy na jeseň keď už opadalo lístie, prvé čo som ráno urobila, bolo že som sa pozrela von oknom, že či náhodou nenapadol sneh. Čakala som naň a keď som videla bielu záhradu, myslela som si, že to snežilo a vôbec mi neprišlo zvláštne, že všetky ostatné záhrady boli hnedé. Naliehala som na maminu aby mi obula, čižmy, dala rukavice a pustila ma von. Vôbec som nepočúvala, že to nie je sneh a že von nemôžem ísť skôr ako sa naraňajkujem. Po tatinovi som skákala tak vytrvalo, kým nevstal a nešiel mi nachystať sane. Potom som sa naobliekala a išla von, kde samozrejme žiaden sneh nebol. Tak som šla do našej záhrady a smutne som sa dívala na ten sneh v Červeňanech záhrade, lebo som stále verila, že to je sneh. Závidela som ujovi Palovi, že sa môže sánkovať alebo stavať snehuliaka. Ale nakoniec, som mohla poumývať sane, vyprášiť sedačku, navoskovať tie sánkové pliešky a čakať na ten ozajstný sneh. Ktorý zanedlho prišiel. Tento rok ujo Palo záhradu nevápnoval, ale to nevadí, pretože včera ju zasypal ten ozajstný sneh.