Teambuilding alebo tímbilding

To tak niekedy býva, keď sa osem ľudí, dobrovoľníkov, spolupracovníkov a priateľov rozhodne stráviť čas niekde mimo civilizácie, bez detí iba tak spolu. Tak sme sa teda vybrali na chatu na Malinô Brdo. Všetci sme sa pekne zbierali pozdĺž celého západného Slovenska, nastúpili do auta vyťali muzike, spievali na plné hrdlá a išli sme. A chatár nám vraj povedal, že s reťazami vyjdeme, stačí aby sme šli po siedmej. Tak sme sa neponáhľali. Všetko išlo hladko, až príliš. Zastavili sme za Ružomberkom, volali chatárovi, chatár hovorí, že by bolo lepšie ísť ratrakom, spolu s ďalšou skupinkou, ktorá mala ísť na tú istú chatu. S nimi sme sa dohodli že do ratraku pôjdeme spolu. Niektorí členom skupinky číslo 2. po zhliadnutí našich krásnych dobrovoľníčiek zahral úsmev na tvári a boli presvedčení, že víkend sa vydaril už teraz. Zohnať ratrakistu večer pred ôsmou nie je ľahké a keď sme ho zohnali, namiesto 30 eur za skupinu 20 ľudí si pýtal 120 eur. Tak sme sa na neho vykašlali a povedali sme si, že sa skúsime doviesť hore sami. Odviezli sme sa na Ružomberskú kalváriu, nahodili reťaze, bez väčších problémov, nasadli do áut a zrazu Mestská polícia. Nemali sme povolenie na vjazd do prírodnej rezervácie. Páni policajti boli veľmi milí, vôbec nás nepokutovali, keďže sme o tomto nevedeli, ale nás odprevadili k ním na stanicu, kde sme si mohli povolenie vybaviť. A musím povedať že R. je neuveriteľný diplomat. S povolenkou, poloplnou nádržou, batožinou nahádzanou v predu, so silným presvedčením, že sa tam s tou Daciou vyškriabeme, sme sa dali na boj. Prvý krát sme sa zastavili asi v polke kopca. A naspäť dole a zasa a naspäť a vždy sme sa dostali len pár metrov ďalej. Auto prázdne len šofér a batožina a my, bezradne pokukujúc čo sa bude diať. A dialo sa to, že sme museli nakoniec to auto do toho kopca čo mal byť primrznutý tlačiť, že sme mali sneh aj za ušami, občas niekto tlačil opačným smerom ako všetci ostatní, že P. ale aj napriek všetkému a seknutým krížom sme nakoniec skoro vyšli na rovinku a tam sme sa zastavili. Sneh čo sa javil ako sneh, bol v skutočnosti iba rieka pod snehom. Auto sa podvozkom zachytilo o závej a my sme s ním nehli ani tam ani späť. A tak sme rozbehli záchranné akcie na 5 smerov. Volali sme aj chatárovi, ten chcel aby sme auto nechali tam kde je a na chatu prišli pešo. nemal nám ako pomôcť. Trošku sme si ponadávali na služby na Slovensku a hneď nám bolo ľahšie a aj čakanie na pomoc nám ušlo. Krátko pred polnocou prišla kamarátova kolegyňa aj s otcom, ktorá náhodou bola v ten víkend doma. Jej ocko spravil 5 ťahov lopatou a auto bolo použiteľné, tak sme si všetci vydýchli, zavýskali a išlo sa dolu. Bolo mi tak ľahko ako už dávno nie. Dokonca sme mali vybavený pobyt v Ružomberskom UPeCe, za čo ďakujeme, kde sme sa mohli ohriať a prezliecť do suchého a vydať sa na cestu späť. O polnoci zavolala chatár, povedal nám, že nám vráti peniaze a že si máme oddýchnuť, bola som rada že tento telefonát vybavoval R. a nie L. lebo tá by ho zabila. Najzvláštnejšie na tom všetkom bolo, že aj keď sme boli v úplnej paži za mestom, v tme, vetre, daždi a roztápajúcom sa snehu, s jednou baterkou a mokrými nohami, ja som vôbec nemala strach, ani stres a dokonca som si to užívala. Veď koľkokrát za život budem tlačiť auto do kopca v snehu s partiou ľudí ktorých mám rada, koľko krát za život budem mať seknuté kríže a odušu kričať a motivovať lebo do tlačenia sa nebudem môcť naplno oprieť. Koľko krát za život sa budem prezliekať o jedenástej v noci v lese za takého vetra že mi nedalo stáť, koľko krát za život budem cikať pred autom, zatiaľ čo všetci ostatní sú za ním. Asi nie tak často. Toto bol taký teambuilding aký nám nikto nikdy nemôže naplánovať ani dať. Som šťastná že môžem pracovať v takom tíme, v ktorom sa počas stresovej situácie dokážem nepohádať, pomôcť si navzájom nebáť sa a podeliť sa aj o topánky.V ten večer som všetkých tých ľudí prestala mať rada a začala som ich ľúbiť. A celý víkend sme prežili na chalupe u nás doma. Všetci sme boli presvedčení, že to tak malo byť a aj malo, lebo v noci zo soboty na nedeľu na tú slávnu cestu medzi Ružomberkom a Malinô Brdom spadla lavína a my by sme sa odtiaľ nedostali.P.S.Ďakujem vám všetci moji predrahí dobrovoľníci, že ste furt takí super svetoví a že som si to s vami užila :)