Jeden taký obyčajný (neobyčajný) pondelok

Lucia sa zobudila na nepríjemný zvuk svojho budíka, ktorý automaticky vypla a rozsvietila posteľnú lampu, aby už znovu nezaspala.Započúvala sa do tmy za oknom, kde zúril vietor a studený dážď bičoval okná. O pol hodinu vyšla von a so vzpierajúcim sa dáždnikom utekala na autobus. Celá mokrá sa naládovala do autobusu a ten sa pomaličky začal rozbiehať. Motor kričal ako divý a zrazu zhasol. Vodič vyskočil von a po hodnej chvíli opäť štartovali. Lucia nervózne kontrolovala minútovú ručičku svojich hodiniek a pomaly, ale isto zisťovala, že vlak do školy nestihne. Ešte týždeň a čakajú ju štátnice. Na stanicu dorazili v čase odchodu vlaku, ale ona sa nevzdávala a utekala na nástupište, ale vlak už bol fuč. Naštvaná a úplne mokrá sa vrátila do budovy stanice aby zistila, kedy jej ide ďalší vlak. Ako na potvoru ďalší odchádza až o dve hodiny. Bezradne postávala v strede vestibuly a zrazu za sebou počula plaché, ale zrozumiteľné „Ahoj“ otočila sa uvidela vysokého chalana, ktorý sa na ňu kto vie prečo usmieval. Rýchlo rozmýšľala kam ho zaradiť. Po chvíľkovom trápnom tichu sa jej znovu prihovoril. „Ty si ma už nepamätáš?“ „ To som ja Juro!“ Hneď jej zapálilo bol to Juro jej kamarát z detstva, ktorého nevidela asi desať rokov, po tom ako sa on odsťahoval. „ To si ty?“ neveriacky sa spýtala „Veď som ťa nemohla spoznať!“ „ Hej ja som to“ odpovedal so širokým úsmevom ktorý ju preniesol do spomienok spred desiatich rokov. „Nezaskočíme na kávu?“ spýtal sa „Máme si toho veľa povedať nemyslíš?“ „ To teda pridaj“ s úsmevom odpovedala Lucia a hnev z nej náhle opadol. „ Ja mám ešte dve hodiny času.“Vykročili bok po boku k východu a vietor a dážď, ktorý im otváral náruč už nebol ani taký pochmúrny ako sa zdal.