Psí boj s čiernymi masami

Paničky sú veľmi zodpovedné a raz do roka chodia so mnou na preventívnu prehliadku k zvieraciemu doktorovi. Nemám to rád, lebo mi pichajú do žily, „ čumákujú " do očí, uší, kontrolujú zuby - ale to si nedám, musím si cvrknúť do fľaštičky, vyholia mi moju hodvábnu srsť na brušku a robia sono.
V máji tohto roku bola so mnou na „ preventívke " mladá panička. Už som mal skoro všetko za sebou, keď sa môj zvierací doktor pri vyšetrení sonom zamračil a začal s tou hlavicou chodiť hore dolu nejako veľmi dlho a mračil sa stále viac a viac.
A potom vyriekol ortieľ : „ Objavil som na slezine nejakú čiernu masu a vyššie ďalšiu, a aj zväčšenú lymfatickú uzlinu! " Moja mladá panička ostala v šoku, neschopná reagovať, pretože predbežná diagnóza znela zhubný krvný nádor - hemangiosarkom na slezine. Vraj veľmi častý u starších psíkov, môže kedykoľvek prasknúť a zaliať celé bruško krvou a vtedy už niet žiadnej pomoci!
Môj zvierací doktor ráznym hlasom povedal : „ Musíme čo najskôr operovať, vybrať slezinu, vyčistiť celé bruško a poslať to na histológiu. "
Moja panička bola stále v šoku, ale ja som posledné mesiace cítil, že s mojím psím telíčkom niečo nie je v poriadku. Dvakrát po sebe mi nebolo dobre, mal som bolesti, ale všetci si mysleli, že som zase seknutý, pretože príznaky boli skoro tie isté. Dostal som injekcie, tabletky na doma a polepšilo sa mi.
Dokonca aj krvné testy boli v poriadku, len biele krvinky boli trochu zvýšené . Bol som aktívny, mal som dobrý apetít a ani som neschudol. Ale ako som mal všetkým povedať, že to nie je chrbtica, ale že ma bolí bruško?
Podvečer, keď sme prišli domov, počul som ako mladšia panička plače, hladká a bozkáva ma. Spolu sme vyrástli, prešli pubertou a teraz takýto koniec?
Na druhý deň prišla zo zahraničia domov moja staršia panička, veľmi som sa potešil, ale bola smutná a doma bolo akosi ticho. Večer som sa uložil doprostred postele a celú noc som si pochrapkával v náručí oboch. Budím sa zavčasu a po rannej prechádzke som zrazu nedostal svoje obľúbené granulky, ani vodu som nemal v miske. Pred obedom sme sa spolu boli prejsť v lesíku, fotili sme sa a tešil som sa, že konečne dostanem dobrý obed a napiť, ale znovu nič.
A potom mi to došlo, niečo sa deje alebo bude diať. Tichučko som ležal na paničkiných kolenách, dokonca ani v taxíku som nebrechal a už pri vystupovaní z auta som vedel, že sme zase pri zvieracom doktorovi. Nechcelo sa mi znovu do tej ambulancie! Panička ma držala v náručí a počul som ako doktori hovoria : „ Urobíme čo sa dá, ale ak sú tie čierne masy aj v pečeni, vzhľadom na jeho vek, bude lepšie ak sa z narkózy vôbec nezobudím, dostanem jednu injekciu a pôjdem rovno do psieho nebíčka." Ja? Čo som po vlastných odišiel z domu, aby som sa späť vrátil ako bezduché telo?
Cítil som ako moja panička ťažko prehltla. Čosi mokré a slané mi padlo na ňufák, držala ma stále v náručí, a potom si už len pamätám ako mi šepkala do uška : „ Bojuj, bojuj, nevzdávaj to, nedaj sa tej hnusnej chorobe, bojuj!" A tak som začal bojovať.
Operovali ma. Asi po hodine prišla mojím paničkám povedať zvieracia doktorka, že čierna masa so slezinou je vonku, bruško sa čistí a pečeň mám peknú, čistú a operujú ďalej!
Cítil som, že sa obe v duchu modlili a prosili anjelov, ktorí nás ochraňujú, aby ich vyslyšali a pomohli mi. A oni mi dali šancu.
Po dvoch hodinách pomaly otváram oči, neviem kde som, v nejakom malom boxe, ktorý sa ani trochu nepodobá na môj pohodlný a voňavý košíček. Na sebe mám dlhú sieťku, v labke akúsi ihlu s hadicou, čosi ma bolí naspodku na brušku. Poviem vám, nepáči sa mi tu. Aj som sa nahneval, že som tu tak sám. „ Ja, posteľový pes navyknutý na luxus a teraz v tejto škaredej klietke? " , tak som začal slabučko brechať a upozorňovať na seba, ale ku podivu nikto neprichádzal. Až po ďalších dvoch hodinách ma konečne vyberú z boxu a položia na stôl v ambulancii. Otvoria sa dvere a zrazu počujem hlasy mojich paničiek, pokúšam sa postaviť na nohy, dokážem to! Objímajú ma známe ruky, tešia sa, ukladajú ma na vankúšik a prikryjú. Vraj som na svoj vek dobre znášal narkózu, mám silné srdce, ani pri operácii nenastali problémy a teraz musíme čakať na výsledok z histológie.
Som ospalý, ale aj tak za chvíľu zacítim vôňu svojho domova. Prvá noc po operácii bola ťažká, stále som vstával a chodil, pýtal som sa von, o polnoci mi panička dala injekciu proti bolesti a nadránom som sa konečne vonku vycikal.
Ďalší deň som dostával infúzie, nechcel som piť, ale potom som vo vode zacítil nejaké dobré mäsko, „ mňam ", uvarené kuracie prsia a pomaly som tú dobrotu vypil. Tri dni som chodil na kontroly k zvieracím doktorom, hmatali mi bruško, pozerali sliznice, dávali do „ prdelky " teplomer, pichali mi antibiotické injekcie. Bŕŕŕŕŕ !
Na tretí deň mi dali dole sieťku, dostal som akýsi obrovský plastový golier. Narážal som s ním do dvier, nemohol som spať, a tak mi ho paničky dali dole a dávali na mňa pozor, aby som si nehrýzol tie nitky na brušku.
Bol som stále hladný, päťkrát denne mi dávali malé porcie a zo dňa na deň som silnel. Po dvanástich dňoch mi z bruška vybrali tie nitky, dosť som protestoval a po štrnástich dňoch povedal zvierací doktor staršej paničke : ,, Na histológii sa nepotvrdil obávaný hemangiosarkom, ktorý má veľmi zlú prognózu a aj po jeho odstránení by som si požil možno tri až deväť mesiacov. Tá pliaga, ktorú mi z bruška vyoperovali sa nazývala myeloidná metaplázia. Moja staršia panička vie veľa o ľudských aj o psích chorobách, ale o tejto mojej nevedela nič. Zvierací doktor jej povedal, že to nie je zlý výsledok, ale môže sa to zvrhnúť a čiernej masy pribúdať. Musím byť sledovaný, pravidelne chodiť na sono bruška, sledovať najmä pečeň, raz za tri mesiace röntgenovať pľúca a srdce.
Ja som bol však neuveriteľne aktívny, pahltný a zase ten starý tvrdohlavý jazvečík, a tak si paničky povedali : „ Dosť, nebudeme ňúrať na internete žiadne informácie, budeme ho brať ako zdravého ! "Po troch týždňoch som znovu navštívil zvieracieho doktora, robili mi pooperačné sono a röntgenovali pľúca. Dosť som ich potrápil, lebo ja si so sebou veľmi nedám manipulovať a museli ma dvaja držať, taký som bol silný ! Moje bruško, srdce, pľúca všetko bolo čisté, bez nejakých škaredých čiernych más. Konečne sa moje paničky smiali, hrali sa so mnou a stále mi hovorili, že v štrnástich rokoch som veľký hrdina ( aj zvierací doktor to povedal ! ). Neberiem žiadne lieky, len mi dávajú sirup na zvýšenie imunity a na vitalitu.
Neviem ako bude ďalej, teším sa z každého dňa, môj strážny anjelik dáva na mňa pozor. Dostal som šancu aj v dedkovskom veku žiť ďalej. Moje paničky nie sú bohaté, ale neľutovali peniaze, čas a vrátili ma späť do života. Viem, že veľa mojich starých štvornohých kamarátov takúto šancu nedostanú, ľudia ich vyhodia z auta na neznámom mieste, nechajú v lese uviazaných o strom, nechajú sa trápiť chorobami, alebo nehumánne zabijú.
Mám sedemnásťročného „ kamoša " Ńufa, a keď bol chorý, tak dokonca aj niektorí zvierací doktori ho odpisovali, čo vraj ešte chce v tomto veku. Ale tí moji doktori, aj keď ich neviem ako nemám rád, lebo mi hovoria : „ No čo, ty starý frfľoš ", tí sú fantastickí.
Tak im chcem zahavkať veľké ďakujem, najprv tomu čo ma operoval, volá sa MVDr. Paulíny ml. , čo ma ošetrovali, volajú sa MVDr. Magic a MVDr. Magicová, ordinujú v tej ambulancii čo sa volá BanByVet v Banskej Bystrici.
Viem však, že keby sa niečo škaredé čierne znovu našlo v mojom brušku, že by ma už paničky netrápili a niektorý z týchto zvieracích doktorov by mi pomohol do psieho nebíčka.
Ja však mám vôľu žiť ďalej, teším sa na leto, jeseň, zimu... Uvidíme. Zatiaľ som ten boj vyhral.
Váš Dafko.