No, tak už si spokojný? Čo mám robiť, aby sa konečne zastavil ten neustály príval sĺz? Viem, že kým sme boli spolu, veľa milých slov si odo mňa nepočul. A teraz už asi po miliónty krát kričím niekde do neba hore. Teraz sa už nemusím hanbiť za prejav citov. Nemusím, lebo sa ti už aj tak nikdy nepozriem do tváre.
Pamätáš ako sme sa večne spolu bili? Vlastne to ty si skôr bil mňa. J Proti tebe som v súboji nikdy nemala šancu. A predsa viem, že keby si sa dozvedel, že mi niekto ubližuje, postavil by si sa za mňa a chránil ma. Ešte teraz ťa vidím, ako stojíš vo dverách izby a so strachom a očakávaním malého chlapca v očiach čakáš, ako ti ohodnotím nový účes a oblečenie čo si si kúpil...
Povedala som ti vôbec niekedy, že ťa mám rada? Nie, nikdy. Hmm, zvláštne otrepané klišé. Typická fráza- až keď niekoho stratíme, zistíme, ako sme ho mali radi. Viem, že som ti to nikdy nepovedala, ale bolo to tak. Ty to vieš, že som ťa mala rada. A ja zas viem, že aj keď si ma tu nechal samú, nech sa tu trápim bez teba, aj tak ma máš rád...
Ale ako sa vysporiadať s tým prázdnym miestom, ktoré po tebe ostalo? Tie momenty, hodiny a dni, keď som sa dozvedela, že si navždy preč, najradšej by som na to všetko zabudla... Ale paradoxne, najviac sa bojím toho, že jedného dňa zabudnem...
