Dánsko je druhou krajinou na svete, kde žije najviac šťastných ľudí. Slovensko je na štyridsiatom mieste. O svojich starších a odkázaných sa starajú, pokiaľ to ich zdravotný stav dovolí, v domácom prostredí. Starostlivosť im poskytujú lekári primárneho kontaktu, sestry prostredníctvom agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti, opatrovateľky a dobrovoľníci, rodina. Doma je doma a kde sme prežili celý život, tam sa cítime najlepšie. S nikým sa nedelíme o malú izbu, nemusíme sa učiť tolerovať jeho zvyky a zlozvyky, nehovoriac o práve na dôstojnosť, intimitu, súkromie. Problém s tým majú aj mladší. Poskytovanie starostlivosti v domácom prostredí je omnoho efektívnejšie a finančne menej náročné, ako poskytovanie starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb. Doma si zabezpečujeme vo vlastnej réžii, prípadne naši príbuzní, služby – ubytovanie, upratovanie, stravu, pranie, žehlenie.
Ak sa však zhorší zdravotný stav odkázaného, dlhodobo chorého, natoľko, že doma nie je možné poskytovať starostlivosť, tak prichádzajú na rad obdobné možnosti ako na Slovensku v špecializovaných zariadeniach sociálnych služieb.
Videla som síce iba jedno také zariadenie, ale už samotný prístup pri jeho výstavbe bol iný ako u nás. Boli to poprepájané menšie budovy, bunky, v ktorých bývalo 5 - 6 obyvateľov – v prípade potreby pristavovali ďalšie. Mali spoločnú spoločenskú miestnosť a kompletnú kuchyňu, ktorá slúžila na prípravu vlastných kulinárskych pochúťok, pričom stravu mali obyvatelia zabezpečenú centrálne. Každý z obyvateľov mal k dispozícii obývaciu izbu s vlastným nábytkom, spálňu a bezbariérovú kúpeľňu, so sociálnym zariadením, v ktorej bola umiestnená práčka.
V areáli boli dostupné telocvične, záhradky a skleníky, ihriská pre deti. Počet zamestnancov bol dvojnásobný v porovnaní s počtom obyvateľov. Určite, tak ako mne, sa mnohým vynorí otázka, koľko to stojí? Priemerný dôchodok v Dánsku je v prepočte na eurá 2374 eur, priemerná mzda 4422 eur. Obyvateľ si v takomto zariadení dopláca 627 eur a zvyšok dopláca príslušný región. Na moju otázku, koľko dopláca región, som zachytila najprv nechápavé pohľady a potom odpoveď: „Toľko, koľko je potrebné na zabezpečenie prevádzky.“.
Takúto odpoveď by sme určite uvítali aj na Slovensku, aby sme mohli garantovať svojim rodičom, starým rodičom dôstojnú, odbornú a ľudskú starostlivosť. O tom, aké sú demografické ukazovatele, aká je realita, všetci vieme. Aj o tom, že už dve desaťročia poriadne pokrivkáva starostlivosť o starých, dlhodobo chorých, odkázaných na našu pomoc, potrebujeme podporu politikov a aj spoločnosti. Nevedia o tom len tí, ktorí sa s týmto problémom nestretli. Takých je minimum, lebo každý z nás má, alebo mal rodičov, starých rodičov a určite sa ocitol v situácii, keď riešil preklady v rámci nemocníc, hľadal alternatívy v rámci domácej starostlivosti. Tie sú mizivé, lebo opatrovateľka je k dispozícii na krátky čas a zaplatiť súkromnej opatrovateľke 9 eur na hodinu, môže len málokto z nás. Ostať doma a starať sa za almužnu, v rámci príspevku od štátu, o svojho príbuzného nemôžeme, lebo musíme platiť náklady spojené s vlastným živobytím. Nie každý to dokáže aj preto, lebo mu chýbajú tiež odborné vedomosti a skúsenosti. Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti v tom síce môžu pomôcť, ale pri ich počte a financovaní je to iba čiastkové riešenie. Umiestniť človeka s ťažkým zdravotným postihnutím v štátnom zariadení sociálnych služieb, kde sú platby nižšie, je často spojené s čakaním niekoľkých mesiacov, často aj rokov. V neštátnych zariadeniach je to možno jednoduchšie, ale ich financovanie je zo strany štátu nižšie, preto rozdiel v nákladoch musí doplatiť buď klient, alebo rodina. Ide o pomerne vysoké čiastky a pri výške našich dôchodkov, platov, si to môže dovoliť málokto z nás. Pri hľadaní alternatív, ako sa čo najlepšie postarať o svojho otca, mamu, babku, dedka, mnohí prepadnú pocitu bezmocnosti a možno aj hanby, lebo by si určite predstavovali omnoho dôstojnejšiu starobu pre svojich najbližších. Možno aj preto je táto téma vo verejnosti pomerne tabuizovaná a akoby zaznávaná. Je však našou povinnosťou postarať sa o tých najzraniteľnejších a najbezmocnejších - deti a rodičov, starých rodičov. Prví sú našou budúcnosťou a tí druhí prítomnosťou, ktorá si zaslúži omnoho viac našej úcty a vďaky. Mali by sme sa snažiť o to rovnako ako v Dánsku, aby každý z nás, kto celý život pracoval, odvádzal dane, mal rovnaký prístup ku komplexnej zdravotnej a sociálnej starostlivosti, hoci hľadať na to financie je vo verejnom sektore náročné. Ale ak si ten systém nenastavíme v súčasnosti, nezadefinujeme presne, čo potrebujeme a na čo máme, tak o pár rokov to bude omnoho finančne náročnejšie. Žiaľ, aj bolestivejšie a nedôstojnejšie.
Nestačí rozprávať o tom, že je potrebné pridať roky k životu, ale treba urobiť všetko preto, aby to neboli pridané roky k živoreniu a ešte väčšiemu utrpeniu, beznádeji a bezmocnosti.
