Môj včerajší tréning odštartoval v poradí asi 5. pokus (za posledný rok) začať sa konečne hýbať, dať svojmu telu viac, než len dve balenia Miňoniek a Pribináčka na večeru.
Od začiatku to vyzeralo tak, že mi zas nebude súdené dvíhať činky a potom v šatni dýchať všetko možné, len nie zvodné ženské vône (väčšinou to nie sú ani vône, ani zvodné - búram mýty o tom, že ženy sa nepotia, nesmrdia a sú vždy dokonalo upravené.)
Vonku fučalo, dispej v aute ukazoval -1 stupeň, čo mi hneď evokovalo, že je buď pokazený alebo nepozná pojem "pocitová teplota". Z kufra som vytiahla asi mesiac zabudnuté tenisky, takže som do fitka prišla s roztrhanou taškou a vypadávajúcimi ponožkami. No moje odhodlanie a sebavedomie boli stále v rámci normy. Túto rovnováhu na chvíľu narušil fakt, že som si nevedela sama otvoriť skrinku, takže som sa musela naobliekaná (veď vonku je -1) vrátiť k recepčnej, ktorá sa na mňa milo pozrela pohľadom "moja zlatá, ty tu budeš asi prvýkrát" a otvorila ju na prvý šup.
Nepríjemnosť zažehnaná. V tom mi na plece ťukala hneď ďalšia. Keď som sa otočila, stála priamo za mnou. Žena, vek okolo tridsiatky, tvárička pekná. Moje sebavedomie začalo padať a rútilo sa k zemi neúprosnou rýchlosťou pri pohľade na ňu v leginách a športovej podprsenke. Vravím si: "Tak určite nemôže ísť cvičiť." Mohla, a aj išla. Pokojne by ju zobrali do reklamy pre firmu so stavebným materiálom, jej tehličky boli stredobodom pozornosti. Aj mojej (dúfala som, že nie aj mojej polovičky.) Okamžite som oľutovala ten balík chipsov, čo som predvčerom večer spráskala pri hre kariet, zakryla som svoje tri michelinky pod tričko a s malou dušičkou vošla do fitka. Muži tiež nastopro neboli nadšení, keď museli cvičiť v spoločnosti veľkých nafúknutých steroidových tiel. Moje odhodlanie aj sebavedomie som na pár minút musela hľadať (podobne ako môj ISIC v električke pri zaregistrovaní revízorky). Našla som ich (aj ISIC).
Potom som si však povedala: "Je to len o hlave." A nasledujúcu hodinu som na tú svoju bola náramne pyšná! Môj osobný tréner (a zároveň láska môjho života) vždy vraví, že cvičenie musíš precítiť. Negúľať pri tom očami, nebyť nervózny, keď nedvíhaš toľko, čo sused vedľa. Ak sa ti cvičiť nechce, radšej do fitka ani nechoď. Nemá to zmysel. Tvoje telo nie je hlúpe. Rozpozná, keď robíš niečo proti svojej vôli. Nebude reagovať správne na tvoj pohyb, ak ani tvoja hlava naň nevie reagovať správne. Dôležité nie je trénovať len fyzicky. Cvič aj svoje myslenie. To, že máš predpísané spraviť v jednej sérii 15 brušákov, neznamená, že ich nemôžeš spraviť 25. Je to o hlave. Tvoja hlava pozná tvoje telo, nedovolí ti ublížiť si, ale môže ťa primäť prekročiť svoje vlastné limity. Preto necvič iba telom, cvič aj mysľou. Odmenou ti bude super pocit zo samého seba, skvelý spánok a ráno kopec energie. A nevadí, že ťa k posteli bude pútať svalovka, aspoň budeš vedieť, že si cvičil správne.
Fitneska nie som a ani sa ňou nikdy nestanem. Nie som odborník, ani sa naňho nehrám (veď jedného už doma mám.) Ale mám zo seba skvelý pocit, som šťastná a spokojná. Veď som prekonala samú seba a to je dôvod na radosť a spokojnosť. A to dôvod na to, podeliť sa o to s ostatnými.
