Mám 24. V rukách vysokoškolský diplom a na perách nezodpovedanú otázku: A čo teraz? Potom si večer v pohodlí domova pustím večerné správy a po x-týkrát počujem to, čo už dávno aj tak viem. Nezamestnanosť rastie, počet absolventov škôl bez práce neúprosne stúpa. Dnes má pre mňa táto správa oveľa trpkejšiu chuť - dnes sa to už týka aj mňa.
Cestou v MHD vidím staršiu pani s paličkou, ako sa horko-ťažko terigá do autobusu. Skromne oblečenú, s jednou igelitkou v rukách a prázdnym pohľadom. A mne hlavou beží nemý film - čaká toto aj mňa?
A keď mi o niekoľko dní známa zahlási, ako sa jej život neporovnateľne zmenil k lepšiemu, odkedy rodná dedina je pre ňu miestom, kde už len z ďalekého zahraničia posiela domov pohľadnice a do detskej izby trafí už len na Vianoce, zbalím si kufor a idem s ňou.
Že prečo? Nie preto, že myšlienka života v zahraničí ďaleko od milujúcej rodiny a bezpečia domova mi na chrbát privádza zimomriavky. Ani nie preto, že odpochodovať mimo krajinu je teraz "trendy".
Mladí snívajú o lepšej budúcnosti, staršia generácia túži po minulosti. Len o prítomnosti by najradšej nikto nerozprával.
Prítomnosť pre mnohých znamená neistotu. A kto už by len o nej rád hovoril? Dostali sme sa do bodu, keď nezamestnanosť, obmedzená možnosť praxe počas štúdia, celková zlá spoločenská situácia a skeptické vyhliadky do budúcna nás nútia stať sa cudzincami za hranicami iných krajín, kde sa o nás síce zamestnávatelia nepobijú, ale aspoň nám dajú možnosť zarobiť si na slušný život.
Ernest Miller Hamingway povedal: "Najpodivuhodnejšia na budúcnosti je predstava, že našu dobu budú nazývať staré zlaté časy." A tak sa desím otázky: Môže byť v budúcnosti tak zle, aby mal pravdu?
