Takto sa začala moja prvá lyžovačka. Áno, mám pomaly 24 a učím sa lyžovať.
Zimu som nikdy nejak obzvlášť nemusela. Hlavne tú paródiu na zimu v období od Vianoc do polovice marca, čo tu vidíme posledné dva roky. Myslím zimu bez snehu. Ja ako človek teplomilný som v nej žiadny zmysel nevidela. No načo je to už len dobré?! Do februára na nás slnko zabúda, v kuse prší a na prahu marca na pravé poludnie teplomer klesá na -12 stupňov. Nohy, ruky ti omŕzajú, nech máš obuté aj dva páry ponožiek, No čo sa dá v takom počasí robiť? LYŽOVAŤ!
Ježiško (budúci svokor) mi doniesol pod stromček lyžiarsku výstroj. A tak plán tohtoročnej zimy bol jasný - naučiť ma lyžovať! A kto iný by sa na to podujal, ak nie je môj priateľ?
Deň D prišiel včera. Na svahu spomínaných -12. Fučalo zo všetkých strán, zamŕzali nám aj sople v nose. Sme na mieste. Musím si obuť lyžiarky. (Lyžiarky sú tie obrovské topánky, čo patria na lyže.) Ony majú byť úzke. Ono to má ísť ťažko. Noha ťa má bolieť, keď ich obúvaš. Proste v nich musíš mať nohu na pevno. To nevadí, že si ju ideš zlomiť v kĺbe. Len ju tam nejak natlač. Kým ma, chudák, obul, mne už bolo horúco a jemu skoro omrzli prsty na rukách. Teraz sa postav na lyže. Najprv tá čo je nižšie, najprv špičku, potom pätu. Asi muselo fučať veľmi silno, lebo mne sa do uší dostalo: najprv tá, čo je vyššie a rovno celú nohu. Nevadí, trpezlivosť ruže prináša. Podarilo sa! Beriem do rúk palice a idem sa prelyžovať k tej palici, čo vás vyvezie na svah (nejdem googliť a neviem, ako sa to volá). Ono ťa to ťahá a ťahá, a keď ťa to má potiahnuť ešte vyššie, ty sa pustíš. Nemáš sa čoho držať, brzdiť nevieš a tak ťa to vracia dozadu naspäť dole kopcom. Potom sa o niečo zastavíš. O lyže svojej polovičky, na ktorú vystupuje pot, keď sa celou váhou opieraš o jeho dvakrát zlomené koleno. Napodiv sa stále usmieva.
Začíname. Je dôležité vedieť rozlišovať, na ktorej nohe máš mať ťažisko. Takže ideme. Stojím kolmo k svahu. Nohy do pluhu, zapichnem palicu, točím sa okolo nej a snažím sa prísť na to, či ťažisko nemám na zadku, lebo sa rútim smerom dole, rozrývam sneh okolo seba a pritom sa z neho aj najem. Podobne to skončí ešte dvakrát, kým mi môj učiteľ nevezme palice a nenaordinuje mi chytiť sa za kolená. Odvtedy akoby zázrakom vnímam ťažisko a robím poctivé oblúčiky. Viem už aj zabrzdiť a viem aj kedy zoskočiť z tej veci, čo ma vyvezie naspäť na svah.
Desať minút pred odchodom je čas vyskúšať ten jediný veľký kopec, čo tam je. Stojím hore, dole pozerám bez strachu, veď mi bolo povedané, že to zvládnem. Prvá polka kopca na výbornú, oblúčiky dotiahnuté, rýchlosť primeraná mojím možnostiam, tempo rovnaké. V polke na mňa priateľ kričí: "Vidíš, láska, aká si ty šikovná a ty si sa tam chcela spúšťať s deťmi. Vidíme sa dole a bez pádu." Preletel okolo mňa ako naspeedovaný ďateľ Woody. Po tom, čo som videla jeho lyžiarske umenie, pustila som sa dole svahom ako Ledecká na OH (rýchlo a bez štýlu, a bez oblúčikov) a kým som zišla dole, trikrát ma predbehli vlastné nohy. Pri poslednom páde som len dvihla ruky hore, aby bolo jasné, že žijem a viem sa hýbať. Keď som sa už konečne dostala dole a po vlastných, odmenou mi bol krásny úsmev môjho milovaného školiteľa a silné objatie.
Potom som sa pozrela za seba a bola som na seba pyšná! Dala som ten kopec po prvej hodine na lyžiach vo svojom živote. Zrazu mi nebola zima. (Alebo som ju prestala cítiť.) Bola som len neskonale šťastná a spokojná. A pre toto zimu od toho momentu budem milovať.
Pre lyžovačku, pre lásku a pre šťastné konce!
