Jednoducho len sedím a rozmýšľam, kde sa stala chyba. Či mám dlhé vedenie alebo mi tatranský vietor vyfúkol z hlavy aj poslednú poriadnu myšlienku, ktorá by stála za akékoľvek rozvitie. Alebo sa len činnosť môjho mozgu obmedzila na schopnosť počítať do 51 a snahu vyprodukovať čistú postúpku (áno, zasa sme mali rodinný žolíkový víkend). Síce na nič múdre neprichádzam, ale práve si vravím, že asi to tak malo byť.
Že občas musím mať nároky na svoju hlavu ako moje ročné krsňa alebo trojročný synovec. Teda žiadne. Len vymyslieť spôsob ako sa bez činu dostať k jedlu a k dobrej spoločnosti. A tak vám poviem, spokojná som. Možno som na nič svetaborné neprišla, ale moja hlava si kompletne oddýchla. Od všetkého. Proste mám to šťastie, že dokážem NErozmýšľať. A takto v nedeľu podvečer prajem to isté aj vám.
Nech nerozmýšľate, nech nededukujete, nech nešpekulujete, nech vás nekopne múza. Nech máte okolo seba ľudí, ktorí vám doprajú chvíľku pre seba a pre vaše nerozmýšľanie. Nech namiesto vás uvaria večeru, umyjú riad a predtým, ako vás trocha nechajú oddýchnuť si vo vlastnom tichu, nech vám urobia skvelý horúci čaj a pomasírujú vám nohy.
Vám to prajem a za seba ďakujem!
