Aj vám sa to niekedy stáva? Niečo vám udrie do očí a potom nad tým musíte uvažovať.
A tak prehodnocujem, čo sa vlastne stalo, čo som mohla urobiť inak alebo prečo sa snažím niečo zmeniť len ja sama. Samozrejme na nič neprídem, tak svoje uvažovanie uzavriem starým známym: "Všetko zlé je na niečo dobré."
Boli dni a situácie, kedy som tomu nerozumela. Boli dni a situácie, kedy som si ani len nevedela predstaviť, čo dobré za nimi mám hľadať, čo dobré mám čakať. A ono to celé prišlo tak nejak prirodzene, zo dňa na deň.
A tak dnes mám opäť raz potrebu vyjadriť, že som skutočne šťastná. A to preto, lebo mám naozaj dobrý dôvod byť vďačná. Dôvodom sú Božie cesty - nevyspytateľné a také milostivé.
Žiadny problém nie je taký veľký, aby sa nedal riešiť a prekonať. To som sa naučila. Nebolo by to také jednoduché, nemať okolo seba tých správnych ľudí. Som vďačná Bohu, že napriek všetkému mi poslal a stále posiela do cesty tých správnych ľudí. Ľudí, ktorí okrem toho, že radia, sú pripravení venovať kopec času tomu, aby nás počúvali. Ľudí, ktorých schopnosť empatie prináša absolútne porozumenie aj v navonok nepochopiteľných a možno dokonca opovrhnutia hodných situáciách. Ľudí, ktorých svedectvá vám otvárajú oči a ponúkajú nový pohľad na vec. Ľudí, z ktorých vyžaruje dobrá nálada, spokojnosť a nekonečný pokoj. Ľudí, v spoločnosti ktorých sa cítite maximálne príjemne a slobodne. Ľudí, od ktorých keď odchádzate, rozmýšľate, kedy ich môžete vidieť zas.
Ďakujem Ti, Bože, za týchto nových ľudí v mojom živote, ktorých môžem nazvať rodinou. Nepokrvnou a predsa tak blízkou rodinou.
