Červené pramienky zafarbovali lístie. Červeň vsakovala do zeme, navrchu černela, strácala sa. Zreval, keď ho položili na zem a jeden z chlapov sa mu pokúsil roztrhnúť nohavice. Zapišťal, keď sa mu pokúšal nahmatať tepnu aby zastavil krvácanie. Robili čo mohli. Kým by ho zniesli dole bolo by neskoro. Uvedomovali si to. Nik z nich však presne nevedel čo robiť. Ženy zbadali že sa niečo stalo. Počuli krik a vzlyky miesto revu píl. Zbehli z čistiny cez mladé smreky. Z červenými lícami a z hrôzou sa postavili do kruhu v ktorom stáli chlapi. Jedna zo žien pribehla neskôr. Ťahala veľké klbko špagátu so sebou a nalámanú liesku. Konala okamžite. Jednému z chlapov ešte vytrhla z ruky sekeru. Nasekala liesku na niekoľko centimetrové kusy. Zo špagátu odsekla hodný kus a do oboch dlaní si nabrala suché piliny. Tie mu nasypala do rany a potom ešte raz. Jano sa držal kamaráta, drvila ním zima a bezvýsledne sa pokúšal pozerať čo robí žena. Nevládal. Telo mu ťaželo. Vždy keď privrel oči žena ho fackou prebrala. Napravila ležiacemu Janovi lýtko, tak ako by malo byť. Dlhé čerstvé prúty v polovici ohla. Ohnutú časť dala popod topánku. Štyri ako palec hrubé prúty takto ohla. Na tepnu priložila drevený klátik. Poprikladala nasekanú liesku. Všetko to pevne omotala špagátom. Túto dlahu priviazala Janovi o opasok. Zdvihla si ho na rameno, nohami dopredu, a začala rýchlo schádzať dole. Tam mala byť pomoc.
„Ešte som zdvihol hlavu. Všetci tam stáli ako obarený. Ani sa nehli." Prevravel ešte Jano a šedou vreckovkou si utiera tvár. Má cez osemdesiat. Keď je čas, vždy ráno vyšliape krívajúc na lúky. A kosí kým nie je páľava. Je drobný, zhrbený a ostriac kosu sa zdá, že na čepeľ ani nedočiahne. Keď oslu z cvengotom, zručne zasunie do puzdra, narastie. Keď urobí záber, tráva zastoná a líha si na seba podťato v presných polkruhoch.
„V dedine bol doktor." Nepýtam sa. Tak mi to vychádza keď ho vidím stáť pred sebou.
„Ale čerta starého. Zaniesla ma do domu, do postele. Pod nohu mi natlačila perinu," na chvíľu prestane kresliť do trávy, " a povedala nech ležím. A že sa mám na nohu vždy vytentočkovať, keď mi bude treba."
„To vôbec nebol za vami doktor?" Nedá mi. „Ona vás doliečila!" Dokladám víťazne.
„Ani doktor, ani ona." Položí kosu pred seba. „Prestalo krvácať a začalo sa hojiť. Tak načo vyhadzovať peniaze na felčiara." Vyhrnie si nohavicu po koleno a ukazuje mi hrubú jazvu po obvode lýtka. Ako uháčkovanú z kožených pásov. Presnú pravidelnú. Potom zas zodvihne kosu.
„Sám som sa vyhojil. Po nej sa zem zaľahla. Chcel som jej poďakovať. I teraz by som. Veď kto by tu chodil kosiť." Dopovie. Usmeje sa. Napriahne a v duchu ďakuje, že môže kosiť lúku. Ako posledný dôvod prečo ho vtedy zachránila. Aby tancoval po strnisku navzdory veku. Aby sa vykrúcal a uhýbal. Drobčil dôležitý pre nemalý pás trávy.
