Bývala za mestom. V murovanom dvojposchodovom dome. Vravela, že raz to bude centrum mesta. Bol to stred sveta. Epicentrum. Stred kolesa v prudkom otáčaní, stred, ktorý fyzicky je nehybný. A preto, keď sa blížila k domu, tak padala. Otláčala si na končatiny tie mapy. Z tej cesty tam, vyzbierala snáď všetky drobné kamienky. Predával som hotdogy v malej búde na kraji mesta. Hygienicky zabalenej do bielej farby. Dával som jej pečivo grátis, vždy jeden na cestu. Kečup, horčica. Tak aby kvapkalo na zem. Keby sa chcela vrátiť, aby nezablúdila.
Potom sa párkrát stalo, že ani nešla. Ostala spať v sklade na vreciach plných pečiva. Kolená stiahla k brade a snívala. Dalo sa to tolerovať. Aspoň nik neukradol tú atmosféru, za ktorú nik nechcel byť zodpovedný. Ráno som jej uvaril kávu. Dala si päť kociek cukru a vyšlukovala polovicu škatuľky. Za ten čas, nestihla na dno sadnúť zomletá káva.
Vravela, že nevie nič. Večer, keď prišla v nálade, veselá, dokázala prerozprávať hodiny. Ohmatávači prázdnych pivových pohárov ju nabádali aby neprestávala. Zdvorilo penili do piva a čkajúc od smiechu, vrteli nedopalkami v ústach.
Písala si inzerát na zoznámenie. Požičaným perom. Že je štíhla a vzdelaná. Má v práci dobrú pozíciu. Že má všetko čo sa dá kúpiť, no potrebuje len tú dušu. Klamala.
Jeden večer neprišla. Z otáčania krkov sediacich pod strechou terasy sa víril prach. Dvíhal sa vietor. A myslím, že i spŕchlo. Stratila sa v poslednej tme. Nik nechcel priznať, že premokol. Zbytočne do toho prázdna niekto vkladal jej slová.
Končila mi brigáda. Tri mesiace práce na jej trase. Neobjavila sa. Do svojich túžob dala všetko. A bolo tak zvláštne niekoho vidieť, že sa nevzdáva. A bolo trpké vidieť ju na konci cesty, tesne pred tým posledným kúskom, ktorý jej ostal na večer. A pritom mala všetky mapy v drobných jazvách stále pri sebe. Svetadiely, ktoré chcela spojiť. Mostmi medzi snom a svetom skutočným.
