Keď otvoril fľašu, v krku som zacítil zvláštny pocit. Mal som podozrenie, že si to víno vyrába sám. Chutilo originálne a jeden hlt úplne zmenil vnímanie okolia. Odpil som si a dúfal, že ma výraz tváre neprezradí. Nemal dobrú náladu. Pozorne ma sledoval, ako si odpíjam a potom mi civel na krk či prehltnem. Hral sa z nožom. Obratne ho krútil medzi prstami. Nad pravým okom mal hrubú jazvu. Vytvárala hrubšie obočie, ako mal v skutočnosti. Vážil viac ako stopäťdesiat kíl a nemal krk.
„Neozvala sa?" Spýtal som sa z obavou, čo tá otázka vyvolá. No on len znehybnel, akoby si v mysli vybavoval jej tvár. A potom tú vzdialenosť, ktorú možno nepoznal.
„Nie. Už šesť mesiacov nedala o sebe vedieť." V duchu rátal koľko je to dní, koľko je to sekúnd. Potom pozrel na hodiny nad stolom a prirátal ďalších pár.
Odišla od neho. V ten deň tomu neveril. Odišla od detí. Tomu nechce uveriť stále. Ani po mesiaci, dvoch, si nebol istý, či sa mu to nesníva. No musel ísť ďalej a tak ju začal gumovať zo života, odtiaľ, kde nebola dôležitá. Kde jej spomienka, alebo to čo ešte nevyprchalo, nemuselo byť.
„To sa nedá. Neviem ju len tak odstrihnúť." Vravel rozpačito.
Nastal hrmot. Z izby dobehli jeho dve deti. Dve škôlkarky. V rukách bábiky a kone. V tom momente prerazí cez jeho škrupinu drsného vzhľadu neha. Taká rázna, so širokým náručím. Mení sa v okamihu. Zrazu má prázdne ruky, pripravené len objímať a objímať. Dievčatá po ňom lozia. Je ich veľká preliezačka a šmykľavka zároveň. Štípu ho do drsnej tváre. Kmášu za vlasy a vystrájajú. Pokojne sedí ako stopäťdesiat kíl života, hneď k dispozícii.
„Choďte do izby sa ešte pohrať. Za chvíľu pôjdete do vane." Povie mäkkým hlasom. Dievčatá naoko zašomrú. Spustia ramená a akože smutne odchádzajú. „Stále sa vypytujú, kedy príde mama." Povie, keď už sú v izbe.
V ruke drží bábiku. Zapína jej drobné cvočky na rúžovom svetríku. Nešikovne štrikuje hrubými prstami. Tá jeho snaha. Ale nakoniec zapne a položí ju na stôl vedľa koňa. Vždy vedel čo treba..
„Vravím im, že príde." Usmeje sa a začne šepkať. „Posielam im pohľadnice. Akože ich píše ona. Aj pár listov, akože poslala. Večer, keď sú v postieľke tak im ich čítam." Dokončí a blažene sa usmeje.
Hneď mu ten smiech ale na tvári vychladne. Pozrie drsne pred seba a povie „Vieš, že tieto poháre sú nerozbitné?"
„Hej. Viem." A usmejem sa nad jeho snahou pretočiť reč na niečo iné. On tomu verí, že sa raz vráti. A podľa mňa vie, kde býva. Videl som mu to v očiach. Chlap v tvrdom obale. Vzhľadom drsný, neprípustný. No vnútri opak. Chce zladiť tieto dve skutočnosti dokopy. Nedarí sa mu. Z oka sa mu vytlačila slza. Obrovská lesklá kvapka plná žiaľu. Väčšiu som nikdy nevidel. Neschováva ju. To by sa nedalo. Ak by ju zachytil do toho nerozbitného pohára, tak s tým čo by ostalo, by vytopil kuchyňu. Ak by jej v teň podvečer dovolil padnúť do vane, tak v nej vykúpe obe deti.
