Ležala na lavičke a na mojich nohách, cítil som teplo. V tom teple bolo tak veľa úprimnosti. Kúpil som lístky na nesprávny vlak, ostali sme v tej hale takto do rána, čakali na spoj. Tŕpli mi nohy, bol som smädný a trochu šialený z tej nehybnosti. Kto spí potrebuje podstatne menej priestoru na život, no nemyslel som na túto samozrejmosť. V pravidelnom rytme dychu sa jej dvíhali vlasy, odhaľovali privreté oči a zreničky pod kožou, ktoré sa hýbali. Kto spí vidí podstatne lepšie, ostrejšie. Ten čo nosí okuliare, ich na sen nepotrebuje. Ostávalo šesť hodín do svitania.
Do haly vstúpila babka. Vyžehlené sukne a čierna kabelka. Mohla si sadnúť kdekoľvek, nebolo tam okrem nás nikoho, no sadla si oproti. Kabelku položila na kolená a držala ju oboma rukami. Zatiahla si uzol na šatke a pozerala priamo na nás. Usmiala sa úsmevom plným pochopenia. Tak zvláštne sa nahla, chcela sa ti pozrieť do tváre, bolo to v dobrom, bolo to milé a nevtieravé. Vyrovnala sa a uklonila hlavu nabok, keby si nespala, asi by nás vystískala. Čistota je prvé čo ma napadlo. Potom vstúpili do haly dvaja chlapi, trochu podgurážení, na chrbtoch zelené plecniaky. Bodali sa prstami do hrude a monotónne sa o niečom dohadovali. Keď zbadali ako spíš, stíchli. Spánok je asi zázrak. Mohli si sadnúť, ale nehybne pozerali na teba. Radosť je to, čo ma napadlo. Po pár minútach všetci traja odišli, potichu. Spala si pokojne ďalej, pozrel som na hodiny nad dverami, ostávalo päť hodín do svitania.
Keď začalo svitať, do haly vletel odchýleným oknom vrabec, posadil sa na smetný kôš a pozeral na teba ako spíš. Vyčistil si perie, pár krát podskočil a odletel preč. Šťastie, napadlo ma. Zobudila si sa len čo zmizol v okne a spýtala, čo sa stalo. Povedal som, že nič, cítila by sa zranená, keby sa dozvedela, že niekto cudzí ju videl ako spí. Vonku začalo pršať, ranný dážď, plač za nocou ktorá skončila. Prichádzal vlak, pozeral som sa pod strechu na železné trámy, na lavičky, na okná. Vrabca som však nikde nevidel.
