Nikdy sa neusmiala. Bola smutná až to bolelo. Vždy ráno, keď som čakal na zastávke trolejbusu, tak som ju videl ako venčí psa. Pes pobehoval, skákal. Tešil sa. Ona nie. Smutne pozerala a na tvári nič. Napokon psa odopla nech sa prebehne. A tak stála na kraji trávnika, ruky spojené ako v modlitbe. Strnulo pozerala pred seba, na psa. Na ľudí neštekal a nechal sa od hocikoho pohladiť. Niekedy odbehol za dom, tak, že ho nevidela. Mala veľké tenisky. Modré tepláky a modrý sveter. Nikdy som ju v ničom inom nevidel oblečenú. Či bolo leto alebo zima. Mala na celý život detskú tvár. Mala vrodenú mladosť ako chorobu. V očiach prázdno a smútok. Ten smútok doslova okolo nej plával. Keď kráčala so psom, alebo len tak stála. Ten smútok ma desil. Bol to smútok nákazlivý. Keď prišiel trolejbus, ešte som sa na ňu pozrel, či sa niečo zmenilo. Nenapadlo ma, čo by ju potešilo, čo rozveselilo. Jej stav sa mi zdal vážny a konečný.
Jedno ráno bolo všetko inak. Usmievala sa a bola veselá, šťastná. Bolo príjemné ju vidieť, na tvári s takou zmenou. V očiach mala radosť a kútiky úst jej tancovali na lícach. I krok mala iný. Usmial som sa len tak pre seba. Neďaleko mňa zastala a odopla psa. Pes sa rozbehol na druhú stranu. Vrtel chvostom a podskakoval. Ona stála na kraji chodníka a s láskou pozerala, ako sa teší z voľnosti. Usmievala sa a žiarila šťastím. Pes pribehol bližšie ku mne. Tak, že som na neho lepšie videl. Na chrbát mu niekto červenou farbou napísal: „Milujem Ťa."
