Rozmýšľal som, že si predsa jedno malé objednám, nech neruším to chmeľové rozhranie. Prišiel chlap v prešívanej bunde, či mám pri stole voľné miesto. Kývol som súhlasne a keď si sadol, opýtal sa či je ten syr dobrý. Kývol som opätovne hlavou, predsa len, s plnou pusou sa mi v rozprávaní nedarí.
Mate deti? Opýtal sa. Zas počul len môj pohyb hlavy. Cez víkend som bol doma, dcéra sa rozišla so svojim priateľom. Prehltol som a povedal, že také sa stáva. Chcel som ešte niečo dodať, ale on ma k dialógu nepotreboval. Prenikavo pozrel na mňa a prižmúril oči spôsobom, čo ovládajú iba ľudia, so skúsenosti s nepriazňou počasia.
Deti vyrastú. Zmenia šatník a slovník. Naučia sa pozerať priamo do očí a zarobiť si peniaze. Dokážu prečítať knihu za jeden večer a prespať celý deň, ale občas, občas sa prídu domov vyplakať. Poobzeral sa, hľadal obsluhu. Ja som dojedol, porcia to nebola veľká.
Keď bola malá, rozbila si na ihrisku koleno. Utekala s plačom za mnou a silne si tlačila dlaň na ranu. Vravel som jej, nech ukáže, ale ona nie a nie. Vraj to bolí. Spýtal som sa, či jej rana krváca. Vraj hej. A krv máš červenú? Opýtal som sa a ona až vtedy dala dole ruku a pozrela sa. Mala to iba poškrabané.
Potom prišiel čašník a spýtal sa čo si dá. Dva pivá by som poprosil, objednal. Nebola to žiadna zvučná značka. Trocha peny, pár bubliniek. Niekto by možno povedal, že celkom obyčajné.
