Dnes sa zas pokúšal dostať na drevenú stoličku, ktorú má položenú v rohu pod šnúrami. Posúval sa pomaly, opatrne. Jedna ruka sa dotýkala steny a druhá s pokrútenými prstami robila cestu v tom priestore. Keď hral pred týždňom, prekvapilo ma to. Hlas akordeónu a clivá melódia, ktorá sa odrážala od stien panelákov, dával tušiť niečo nezvyčajné. Pozeral som pod dom, cez ulicu, do diaľky a on sedel na balkóne v blízkom dome. Hlava s bielymi vlasmi sa hýbala, oči prižmúrené.
Dnes dosiahol na drevo svojej stoličky v priebehu mnohých minút. Ťažko. Ale predsa sa usadil, akordeón na ramenách, predklonený, akoby sa išiel prevrátiť dopredu. Zatiahol jednou stranou a nástroj vydal dlhý chvejivý tón, plný vlhkého májového vzduchu. Druhý krát začal hrať, odvtedy, čo tú jeho odviezli sanitkou preč. Musí mať dobrý sluch a pamäť, nezahral falošný tón.
Má už veľa odohrané, je to vekom. Na nástroj sú, na život nie sú noty. Relatívne dlho trvá kým to začne ladiť. Kým človek získa cit pre falošný tón. Keď ho dokáže v melódii použiť tak, akoby tam patril. Do nemocnice to vzdušnou čiarou nie je ďaleko. Hral len pre ňu.
