Chcel som zistiť, čo všetko to ale je. Aké je to veľké a koľko to váži. Bolo to pre mňa dôležité. Sedával som pod čerešňou na dvore mojej starej mamy, ktorú zasadila, keď dom kúpila. Bola to stará čerešňa. Každý rok urodila len niekoľko plodov. No boli tak veľké ako moja dlaň. Ako srdce. Najväčšie čerešne na svete a sladké tak, až sa z nich lepila pusa. Sedával som tam a pozeral na susedný dvor, na tú šťastnú starú ženu. Pozeral na Johanku. Tak sa volala. Umývala sa pri studni, nemala vo svojom domčeku kúpeľňu. Spievala pesničky a zdravila nahlas po mene všetkých, ktorí išli po ulici. Poznala minimálne tri svetové jazyky a všetky plynule využívala. Preto jej občas nikto nerozumel. Stále sa smiala, keď niečo vysvetľovala, gestikulovala rukami. A obojruč sa so smiechom chytala za hlavu. Keď jej doniesli dôchodok, vošla do svojho domčeka a schovala ho. Vždy zabudla kde. Vedel som to, lebo nikdy nechodila do obchodu. Veľmi som si prial odhaliť tajomstvo jej šťastia. No nech som sa snažil akokoľvek, nedarilo sa mi.
Posledný týždeň prázdnin sa mnohé zmenilo. Johanka sa niekam stratila. Jej malý domček ostal prázdny. Vypratali ho a na dvor vyniesli všetko, čo tam mala. Posteľ a skriňu. Skriňa bola prázdna. Žiadne zázraky. Nikde nič také, čo by potvrdilo moje dohady, že niečo musí existovať, čo človeku dáva pocit šťastia. Pod čerešňou starej mamy v príjemnom tieni, som došiel k objavu, k poznaniu, ktoré bolo veľmi dôležité. Usúdil som, že k pocitu šťastia netreba vôbec nič.
