A ten potok vyteká spomedzi stromov. V tom lese to hučí, duní, ako voda reže zem a obnažuje kamene v tom šere. Vzdychá tam vietor a vôňu tlejúceho lístia vyháňa von zo zovretia kmeňov, košatých stromov. Ten závan prebehne rýchlo okolo pár domov, ktoré tam stoja. Na konci sveta. Na terase tvojho domu. Bolo to tam cítiť dymom a jablkami. Orechy ležali nepotlčené na stole. Veľké ako detské dlane, čo ich nazbierali. Všetky tvoje deti boli na dvore. I tie požičané. Sedeli sme a pozerali ako zapadá slnko. Ako sa napichuje na vrcholce stromov. Ako sa tlačí za kopec a neznáma sila mu v tom bráni. Keď sa mu to už podarilo, tak ako žĺtok z vajíčka sa rozlialo po vrcholčekoch stromov. Z lesa utekal závan lístia, ihličia a rozoznel sa zvuk, ako keď si dieťa kýchne. Také prečistenie mysle. Stmievalo sa v tom momente, náhle, zrazu, nečakane. Slnko sa rýchlo strácalo, rozbité na drobné hviezdy, ktoré kde tu blúdili lesom. Pomedzi konáre, pne, húštinu. Blikli a rozpili sa. Keď všetky na pokus zažiarili, vyskočili na oblohu a pripäli sa na tmavomodrú tapetu.
Vtedy si zapálil na stole petrolejovú lampu. Ako každý večer. Všetky tvoje deti sedeli na terase. Očami vystrašene pozerali na každé moje slovo, ktoré som vypustil z úst. Lampa blikotala svetlom po ich tvárach. Bola jediné svetlo, na ktoré sa dalo spoľahnúť. V tvojom dome sa nesvietilo a pouličné lampy na konci sveta neexistujú. Keď tmou prichádzal tvoj otec, deti takmer nedýchali. Sadol si vedľa nás. Nikdy veľa nevravel a ani teraz nedal o sebe znať. Ubehlo pár sekúnd. Nadýchol sa a mocne sfúkol petrolejovú lampu.
„Ani to netreba." Povedal do tmy, ktorá nastala.
Nik neprotestoval. A ja len nedávno som si uvedomil , že on zastavil čas. Že presne v momente jeho vydýchnutia prestal plynúť. Zhasol na celom svete. Tvoje deti sa dotýkali dreveného stola, svojimi srdcami rozozvučali dubovú dosku do jemného chvenia. Studený chlad nám všetkým začal padať na kožu. Cítil som na zabudnutej ruke na stole, posledné kúsky svetla. Taká tma sa nedá prekuknúť. Zaleje každú medzierku. Vleje sa do hlavy a núti nasilu zabudnúť na svetlo. Je len na nej čo ponúkne. No čas nikam necestoval a na tvojom dvore ostal stáť. Minúty, ktoré sa nedali rátať. Oči si zvykli a nad hlavou nehybne hviezdy prestali svietiť. Nič sa nehlo. I to bol dôkaz, že čas neexistoval. Chcel by som tam sedieť, keď tvoj otec bude zas zhasínať.
Ako sme tam sedeli, v tej tme, tak z lesa sa začalo čosi valiť. Najskôr začali praskať konáre ako zapaľovač plynového sporáka. Potom niečo veľké spadlo. Niekto akoby nafukoval tašky z mikroténu. A tá spleť zvukov na okamih ustala a opäť pokračovala.
„No tu som." Povedal tvoj otec. Priznávam, viac som sa zľakol jeho hlasu, ako tej spleti zvukov, ktoré sa nedali nijak vysvetliť. To čo funelo sa približovalo, v tej tme, k tvojmu otcovi. Kráčalo to. No nedalo sa to vidieť. Naozaj stál čas. Tvoj otec škrtol zápalkou. Zdvihol sklo lampy a zapálil knôt.
„Kozy sprosté. Zas utiekli." Povedal a pohladil kozy, ktoré žrali trávu pri jeho nohách. Svetlo lampy všetko presvietilo. Na terase sa opäť nahlas dýchalo. Deti sa smiali.
Chcel by som tam byť. Možno by som i poprosil tvojho otca, nech na chvíľu zhasne. Pretože v tom okamihu, keď zastal čas, tá tma mňou prešla. Chcel som, nech ma ten pocit úplne opantá, ale tie kozy ma zmiatli. Tie som na konci sveta naozaj nečakal.
