Na večer odväzovala psov z reťaze. Štekali na vzdialené zvuky, ktoré niekedy neutíchali celú noc. Privierala dvere na západku a cez okná zaťahovala záclonky. Bála sa. Strach ju viedol k opatrnosti, ktorá bola krehká a dojemná. V plachte v perinkách spala jej jediná, niekoľko týždňová dcéra. Spala pokojne. Starká zatiaľ chystala večeru i obed na zajtrajší deň. Vo voľných chvíľach jemne zahojdala dieťa. Za kopcami začali vybuchovať bomby. Dieťa spalo pokojne. Skontrolovala záclonu na okne a pozrela na psov, ktorí začali vyť.
Nemala žiaden dôvod, no otvorila dvere do domu. Z prednej izby kráčala priamo k nim. Odistila ich. Na prahu sedela postava v špinavých šatách. V tej chvíli zaváhala. Srdce sa jej snažilo napodobiť nepravidelný rytmus výbuchov. Tušila, že tá postava môže priniesť nepríjemnosti. A keď jej dovolí vstúpiť do domu, len znásobí všetky tie obavy a strach. Odkryla jej z hlavy kapucňu. Bola to žena.
Vtiahla ju dnu, napoly v bezvedomí. Umyla jej tvár, ranu na ruke, obliekla jej čisté šaty. Uložila ju na posteľ vedľa pece. Keď pálila jej veci, vo vaku našla malý bledomodrý vankúš a bledomodrú deku. Oboje z vyšitým menom. Boli čisté, vyprané. Vankúš jej dala pod hlavu a dekou ju prikryla. Zotavovala sa rýchlo. Za pár dní už vládala sama sedieť na posteli a jesť. Nič nevravela. Keď chcela poďakovať, tak pohladila starkej ruky. Večer do ticha hmkala melódiu, ktorá bola clivá a pokojná.
Starká sa vracala z chlieva, kde bola dojiť. Prekvapili ju dokorán otvorené dvere do domu a dupot ťažkých čižiem. Počula nemecké pokriky a zvuk rozbíjajúcich sa tanierov. Pustila z ruky vedro a cez kaluž rozliateho mlieka vbehla do domu. Do izby. Z plachty vytiahla svoju dcéru. Nemci prehľadávali hlučne dom a nadávali. Starká stála v kuchyni a rukami chránila dieťa.
„Ako sa volá malá?" Zreval nemec, ktorý stál pri prázdnom lôžku cudzej ženy.
Starká sa triasla strachom. Zlé predstavy, akoby sa v tom momente naplnili. Aj keby chcela odpovedať, nedokázala by to. Položila dcéru na prázdne lôžko, hlávkou na bledomodrý vankúš. Prikryla ju dekou z vyšitým menom.
„Á. Malá je Albína." Znechutene prečítal Nemec vyšité meno.
Odišli. Občas sa zjavili nečakane. Starká ukladala dcéru spávať na vankúš po neznámej žene. A prikrývala ju jej dekou. Zo strachu. Z veľkej túžby po živote. A tak začali malú volať Albína. Nie Mária, ani Zuzana ako chceli. Meno sa im veľmi zapáčilo. Horár povedal, že tá žena bola partizánka. A že ju v ten deň, ako prišli Nemci videl utekať lesom. Napadané lístie vzlietalo do výšky kade bežala. Akoby sa vznášala nad zemou. Až do výšky, kde leží samota. Tam kde žila moja starká a vyrastala moja mama Albína.
