Niektoré okamihy preletia okolo. Nie sú tak dôležité. Niektoré ako naschvál udrú do očí a nedajú sa prehliadnuť. Šepkaj si čo vidíš, skôr si to uvedomíš. A ona pred tým zrkadielkom si veršuje akúsi básničku. Detskú. Nesmelo pozerá na svoj odraz v zrkadle jedným okom. Dve oči sa jej tam nezmestia. Pri veľkých regáloch stoja ženy s kočíkmi. Chvália. Tak lacné veci tam majú pre tých najmenších krpcov. A tak dobrý výber. Krpcom je to jedno čo to stojí. Baví ich čo sa hýbe. Ťahajú po zemi plastovú stoličku. Pri pohyblivých schodoch, stojí chlap. Obzerá sa. Vychystaný na rande. Keď sa uistil, že ho nik nevidí, s úľavou sa vyzul. Malé alebo nové topánky. To je jedno, bolesť je rovnaká. Do ponožky, na pätu, si vkladá poskladaný kus kartónu. Obúva sa, to isté urobí i s druhou pätou.
Všetko to len preletí. Niektoré hračky sa niekde stratili. Alebo ich ešte nevyložili. V detskom oddelení, je na zemi, položená veľká bábika zbavená oblečenia. Na dlaždiciach vedľa nej sedí malé dievčatko. Oblieka tú bábiku, do tých lacných vecí, ktoré tu prišla jej mama nakúpiť. Predavačka s modrinou čupí pri nej.
„Naozaj nevadí, že ju obliekaš." Vraví malej a usmieva sa.
„Čo máš teta pod očkom?" Pýta sa tá malá.
„Kúsok dúhy." Odpovedá predavačka.
„Dúhy?" Spýtavo zopakuje malá.
„Áno, dúhy. Dospelí do nej niekedy narazia, keď sa na ňu pozerajú, aká je krásna." Povie žena.
Dievčatko vstáva. S námahou berie bábiku pod pazuchu a uteká preč. Predavačka pozerá za ňou.
„Mami. Mami prečo si mi nepovedala, že si narazila do dúhy." Kričí na mamu, ktorá stojí s kamarátkou pri veľkých regáloch. Mama niečo šípi, keď vidí predavačku. Kamarátka sa usmieva. Predavačka smutne pozerá na mamu. Nastalo ticho. Dievča tam stálo a čakalo odpoveď.
Stojím na schodoch a nechávam sa zviesť do prízemia. Predo chlap s obloženými pätami. Všetko to videl a počul tak isto ako ja. Začal si niečo šomrať, pospevovať sám pre seba. Ani jeden verš sa mu však nerýmoval.
