Niečo ho nútilo neukončiť ten hovor. Cítil niečo zvláštne, príjemné. Hlas ho miatol. Slová, ktoré vyslovovala, boli ako zaklínadlá a tie ho nútili ten hovor neprerušiť. Rozhovorila sa. O poistke ktorú mala. Vyberal slová aby pokračovala, aby neustal ten tok slov. Perom v ruke krúžkoval preškrtané meno. Zdobil ho oblúkmi. Načal niečo o počasí. Zasvietilo slnko. Pomedzi žalúzie na jeho stole vytvárali lúče pásy a podčiarkovali jej meno, číslo pod vrstvou tuhy.
Zavolal aj na druhý deň. Dohodli sa tak. Zachytil v jej hlase radosť, že volá. Telefonovali si každý deň, niekoľko týždňov. Vždy podvečer vyťukal jej číslo. Až navrhol stretnutie. A čakal tých pár sekúnd, nedočkavo na jej odpoveď. Súhlasila.
Dohodli si schôdzku v parku. Nebolo to ďaleko ani jednému z nich. Súhlasil by ale s čímkoľvek. Park bol dobrý nápad. Povedala, že bude mať na krku bledomodrú šatku. Vraj si ju dá len kôli nemu, aby ju našiel hneď, keď tam príde. A potom sa usmiala, nezdalo sa mu to. Bolo to skutočné. Ukončil hovor. Premýšľal či sa oholí a čo si oblečie. Bol nervózny. Stretnúť sa mali na druhý deň
V parku nebolo veľa ľudí. Sedela na lavičke, na krku šatka. Svietilo slnko a na očiach mala slnečné okuliare. Pozerala priamo na neho. Zastavil pred ňou len na dva kroky. Zaváhal.
„Trochu mi to trvalo. Viete..." Povedal sklamane a ona mykla hlavou. Zneistel a dodal. „Asi vyzerám inak ako ste si mysleli..."
„Nie vyzeráte presne tak, ako som si vás predstavovala." Zareagovala a vstala. V ruke s bielou paličkou kreslila čiaru v jemnom štrku, na chodníku, priamo k nemu. Kráčala mu naproti. Jej ruka s bielymi prstami plávala k nemu. Nedočkavá, k zvítaniu. On nevstal. Ostal sedieť na vozíku. Jemne sa oprel do kolies, aby jej skrátil cestu. Jeho ruka našla jej dlaň. Slnko svietilo a vytváralo na chodníku zvláštne tiene. Také kostrbaté, ktoré by sa ťažko vymysleli. No boli spojené tenkou linku. Takou, ktorá sa nikdy, ani v tme nestratí.
