Mladá žena sa za súmraku prehrabávala v koši. Obzerala sa po okolí a po oknách, ktoré sa rozsvecovali. Neisto pristupovala ku kontajneru a neskúsene lovila z útrob čo potrebovala. Vracala sa pravidelne. To čo nachádzala ju tešilo.
V ten podvečer vyberala obrovské jablká, takmer nedotknuté. Náhlivo ich prebehla očami a očarená dokonalosťou červenej šupy ich vkladala do plátanej tašky na zápästí. Nie prvý krát stála pred dokorán otvoreným smetiakom a vyťahovala rôzne perly v nemom úžase. V duchu nadávala, ako ľudia plytvajú a zároveň sa tešila, aké má šťastie. Keď našla posledné, skončila. V ďalších nehľadala. Bola spokojná. Zvrtla sa a vzrušene odchádzala preč. Plátenú tašku si prehodila cez rameno a krokmi, ktoré boli dlhšie ako obvykle merala cestu domov.
Ubehol týždeň. V piatok podvečer stál pod domom starší chlap. Videl prichádzať ženu a trpko sa pousmial. Zaťal päste. Narátal do troch a vyrazil do šera pri smetných košoch. Postavil sa do tieňa, aby ho nik nevidel. Keď prišla žena, opatrne pozerala do pootvorených útrob. Odpad nevábne vyzeral. Neisto nadvihovala veľké kusy. Zrazu zbadala, čo hľadala.
Chlap to stihol. Odchádzal a schovával igelitovú tašku. Vysypal poltucet veľkých, červených jabĺk do kontajnera tesne pred tým, ako prišla žena. Nabudúce kúpi pomaranče, aby sa to neprezradilo. Ešte raz sa otočil a pozeral na spokojnú ženu. Možno sa i usmial, to by ale už nikto nezbadal cez zapálenú cigaretu v ústach.
Obišiel dom a polovicu cigarety dofajčil vo výťahu. Dvere na jeho poschodí tresli a zo steny odpadol ďalší kus narušenej omietky. Dvere na svojom byte ale privrel potichu. Tá rana tam chýbala, za ostatnými. Vyšiel na balkón, kde vlažne zanadával. Jemne zacinkal prázdnymi fľaškami a melodicky zakašlal. Vyfúkol obrovský oblak dymu. Vietor ho rozfúkal popred všetky okná. Učí sa ho vyfukovať tak, aby čo najrýchlejšie zmizol. To množstvo dymu ho vždy prezradí, že má v sebe omnoho viac, ako chce ukázať.
