Potom som kreslil podľa fotiek tváre dievčat. Vždy podľa priania. S veľkými ušami, s krivými nosmi, škuľavé, alebo také, ako boli na fotke. Boli to darčeky, ktoré sa na jeden lom zmestili do listu. Boli to zvláštne vyznania. Vznikali na prvom poschodí budovy, obohnaní plotom s ostnatým drôtom, osvietení reflektorom, ktorému niekto, dávno potrestaný, rozbil sklo.
Desiatnik sa na vojenskej službe ocitol náhodou. Aspoň to tvrdil. Nikdy nepísal listy. Občas sa mu podarilo zatelefonovať z kancelárie na veliteľstve, kde pobudol iba chvíľu. Dlhé vety sa do telefónu nezmestili. Stále sa smial, sršal humorom. A možno vďaka tomu, sa dlhé chvíle čakania, nečinnosti, znášali lepšie. Ostrím svojho vtipu rozrezal depresiu, presným slovom nútil nemyslieť. Dokreslil som posledný portrét. Dievča malo veľké uši, vytieňované ceruzkou tak, že vyzerali ako skutočné. Všetci sa smiali na karikatúre. Desiatnik sa bavil tiež. Z vrecka vybral fotku svojej priateľky, veľkú ako dlaň, s rovnými, tmavými vlasmi a hlbokými čiernymi očami. Pre neho som do tej chvíle nič nekreslil. „Nakresli ju holohlavú." Povedal mi a bol to opäť on, kto vyvolal smiech, pobavenie, pretože to ešte nikoho nenapadlo. Nakreslil som ju a odovzdal.
Ubehli tri týždne nezmyselnej pohotovosti, ktorá unavovala a zaťažovala myseľ. Nič sa nedialo. Len sa menili dni a noc sa snažila ten predchádzajúci deň napodobiť. Čítali sa listy, malé rádio napojené na veľkú batériu, položené na stolíku, potichu hralo. Nenásilne pripomínalo, že za tým plotom, ktorý bolo vidieť cez okno, pulzuje život, má rytmus, farbu, vôňu a nezameniteľnú chuť, ktorú stále bolo cítiť na podnebí. Stál som pri okne. Ostávalo ešte pár dní do konca, do obdobia opätovných vychádzok a dovoleniek. Do nádhernej možnosti skrátiť si cestu cez trávu a vyšúchať topánkami chodník smerom k slobode a voľnosti. Desiatnik ma chytil za rameno a v ruke držal fotku svojej priateľky. Podal mi ju.
Kreslil som dlho. Nedarilo sa mi. Keď som gumou vydrel dve miesta na papieri tak, že buničina na povrchu prestala držať pohromade, začal som od znova. Niečo som tušil. A možno práve tá neistota, ma nútila neskutočne zapojiť fantáziu. Zistil som, že v mojich spomienkach, majú všetci ľudia otvorené oči. Mal som fotku a jeho prosbu, ktorú mi povedal so smútkom. Nevedel som si ju predstaviť tak a viem, aký problém to bol pre neho. Poprosil ma, nech ju nakreslím so zatvorenými očami.
