V nemocnici. Pár páperových vlasov zviazaných do copu. Hrdosť a dôstojnosť. Zaťaté sánky, bolesťou či smútkom. Pocity prechádzajú vnímavou mysľou. Striedajú sa ako krehké tiene týchto bytostí. Niektoré pozerajú do neba. Bráni im v tom strop natretý na bielo. Tá farba sa im odráža na tvárach, keď sa pohľadom snažia preraziť a utiecť k oblakom. Treba uveriť, že tie nehybné pohľady prezrádzajú život. A tucet pootvorených úst. V nádychu uspávanky, ktorú dávno ktosi potreboval počuť. Posledný tón, poslednej strofy. Nemá ju kto dopočuť.
Ostalo len „ona". Odložená. Jedna, druhá, tretia. Ruky na paplónoch, kĺby na prstoch, nevyšúchaná neha. Je komplikované prejsť tú chodbu na koniec. Potím sa. Pozerám pred seba.
Pri takmer posledných dverách stojí babka. Župan na nej visí a hrubým opaskom je omotaný snáď len sám okolo seba. V ruke palica a opiera sa o zárubňu. Žmúri pred seba no nikoho nečaká. Len sa tak zdá. Ten výraz čakania je stvrdol v očiach za toľké roky.
„Zajtra mi dajú strojček na srdce." Prehovorí nepokojne, keď som vedľa nej.
„Nebojte dobre to dopadne." Poviem a chcem sa jej dotknúť ramena, no strach, že sa rozplynie mi v tom zabráni. Chcem kráčať ďalej.
„Ja si sama neviem ani televízor zapnúť. Čo ja si s tým počnem?" Zašepoce tenkým hlasom.
„Doktor vám určite všetko vysvetlí." Usmejem sa. Snažím sa ju upokojiť.
Babka si napravila župan pod krkom, akoby na tej chodbe bola zima. No zdá sa pokojnejšia. Začne sa opäť pozerať kdesi za mňa, do diaľky. Predo mnou ošetrovateľka zapína na pojazdnom stolíku malé rádio. Som jediný, kto sa trhne.
Vianočná melódia sa rozbehla priestorom. Ženský soprán z rádia sa vkráda do pootvorených úst ležiacich žien. Spievajú vianočnú koledu. Precítene z malou obavou, aby sa páčila. Ako úpenlivú prosbu. Premýšľam či k strojčeku, na srdce návod existuje.
