Videl jej tvár. Oči. Vlasy ležali za uchom prehodené vo veľkom trse. Konce sa spájali a vytvárali drobné prsty, ktoré dočahovali poza ucho na krk a rameno, vyčnievajúce spod hrubého svetra. Vždy obdivoval ako sa dokážu krútiť v nepredvídateľných smeroch. Dočahovali všade. Obchádzali očakávania a vstupovali do absurdity. Cez pootvorené ústa vypúšťala horúci dych, ktorý mu prúdil do tváre. Cítil ako sa mu začína červenať líce od toho tepla. Pohladil vlasy a tak akosi drzo a odvážne si nabral plný nos vône, ktorá sa nestrácala. Nechcel aby niečo ostalo. Chcel iba pre seba. Mala potrebu niečo povedať, no z úst jej vyšiel iba oblak pary. Nápor vzduchu. Anonymný, ale priveľmi horúci, aby to bola pravda. Zaleskli sa jej oči, keď ju pohladil po vlasoch s obavou aby niečo nepolámal. Pozrel jej do očí. Nechcel tak rýchlo byť v nich odrazom, no neodolal.
Vietor práskal listami o pne stromov. Zamrznuté na kosť sa lámali a v prach obrátené, leteli vzduchom. Tiež omámené nárazom a náhlou zmenou. Stromy sa knísali, prekonané vetrom, zimou a únavou. Tam na lavičke ovoniaval vlasy. Od rieky, keď zafúkal vietor tak sa lámal každý sen. Po chodníku sa približovali deti. Zľakol sa. Tak ráno nikoho nečakal. Deti kopali do prázdnej plechovky od koly. Na chodníku ostávali stopy z toho pohybu. Trhol sa ako tam sedel s vlasmi v dlani. Opatrne vložil vlasy do veľkej hodvábnej vreckovky. Poskladal ju do malého balíka a strčil do vrecka. Do tepla na ľavú stranu.
To ráno sa tak zvláštne rozplynulo. Zobudil sa na odporný pocit v ústach. Nechcelo sa mu ísť von do tej zimy. No po toľkých mesiacoch si ráno jazykom nahmatal v ústach vlas. Dlhý skrútený. Akoby si nevedel nájsť miesto, akoby nevedel kam patrí.
Vstal a odchádzal. Deti neprestajne kopali do plechovky.
„Poriadne do nej kopni," poznamenal jeden z nich. „Riadne do výšky. Nech letí."
