Hneď pri dverách do domu, ktoré otváral pomaly a vŕzgali, mi povedal, že je to na treťom poschodí a v dome nie je výťah. Cestou ma upozorňoval na staré stúpačky, ktoré sú v havarijnom stave, tak ako strecha, a o zatepľovaní nik v dome neuvažuje. Na poschodí pred bytom, ktorý tento pán vlastnil a predával, zastal a varovne zdvihol prst, aby sme na chvíľu zastali. Začudovane utrúsil, ako podozrivo sú mladí susedia ticho, vraj sústavne z ich bytu počuť lomoz a hlasná hudba sa ozýva dlho do noci. Bol to dvojizbový byt, v pôvodnom stave, na čo ma pán niekoľkokrát upozornil a z hlavy vyčíslil horibilnú sumu na opravy. Nerozsvietil, ukázal na obhorený vypínač a pokýval hlavou. Pootváral dvere a rozpažil nech sa popozerám. Sused pod ním fajčí na záchode a suseda hore má mačky, ktoré celý deň škriabu a mňaučia. Pri dome sa nedá nikde zaparkovať, z cesty počuť hluk. Pivnice vykrádajú pravidelne a všetci v dome splácajú nezmyselnú kúpu vlastného kotla, ktorý leží niekde zapadnutý prachom.
Prešiel som prázdnym bytom. Nebolo tam nič. Len farebné steny s bielym vzorom. Vychodené parkety, zaprášené sklá okien, ktoré bránili výhľadu do ulice. Všetko tam bolo staré, definitívne, obrastené časom, hrubá vrstva prikrývala steny, strop i podlahu. Vošiel som do spálne prechádzajúc obývaciu izbu. Štyri steny, za odchýleným oknom jedna svetová strana. Na jednej stene som zbadal obdĺžnik so sýtejšou farbou, ako na stenách, miesto, na ktoré nedopadalo svetlo a nad ním klinec. Dochádzalo mi to pomaly, ako ten starý pán kráčal za mnou z chodby. Prešiel okolo mňa priamo k tomu klincu, chytil ho medzi prsty a opatrne vybral, ako posledný diamant z prsteňa. Otočil sa a pozrel na mňa. Stál tam vetchý, poddajný a mne sa zdalo, že sa chveje podľa sily prievanu, ktorý v tej miestnosti bol. Nechcel ho predať, ešte nie, potreboval čas. Neurčité množstvo času. Dohodli sme sa, že zavolám za desať dní. Neviem či ho to potešilo, radosť v tom byte nebývala už dávno.
