Bolo chladno, tak víkendovo, ospalo. Deti držali v rukách nazbierané listy, vraj si ich budú doma natierať farbou a otláčať na hárky papiera. Prešli sme až k ihrisku, ktoré je za nákupným strediskom. Deti sa rozbehli, začali liezť, skrývať sa a dohadovať. Pozorovali sme ich hru. Po chvíli prešli až dozadu a posadali si na štvormiestnu hojdačku. Hojdal som ich.
„Niekedy som mačička a dávam si rôzne mená. Dnes som Hana." Pristúpilo ku mne malé dievčatko. V ruke držalo čiapku, takú čo sa dá pod krkom zaviazať.
„Daj si čiapku, je chladno. Hana." Vravím jej.
„Som velkáčka v škôlke..., stále mi padá, keď sa hrám." Pochválila sa a vzápätí smutne posťažovala.
„Povedz mamine, nech ti ju nasadí."
„Som tu sama. Mamina išla nakupovať do obchodov."
Prestali sme sa hojdať, pozeral som chvílu na dieťa. Nasadil som jej čiapku a zaviazal pod krkom. Zbadala listy, chcela ísť do parku nazbierať si také. Ponúkol som jej nech si sadne, ak chce a sľúbil, že ich budem hojdať vysoko. Splnil som, hojdal som ich všetky. Vo výške trochu podskočili, tešil ich chvíľkový beztiažový stav. Potom sme išli balansovať na laná. Z lezeckej steny niekto odmontoval všetky chyty, sezóna skončila, ostali oceľové laná natiahnuté tesne nad zemou.
Žuli sme žuvačky, mali sme ich plnú pusu a skúšali, kto urobí väčšiu bublinu. Bubliny praskali a lepili sa na nos, ostávali nalepené na perách. Po takmer hodine prišla žena, ktorú dievčatko natešene oslovilo ako mamu.
