Bol súčasťou toho kolosu. Nepretržitý pohyb ľudí mu bolo ako divadlo. Vnímal každého. Posedával vo výklenkoch a sledoval svet okolo seba. Ľudia ho vnímali. Zdravili zo zvyku a občas sa i niekto pristavil. Pôsobil čisto. Ako umyté okno na staničnej budove. Nikomu nevadil, ale jeho zjav prekvapil. Prechádzal sa ,aby policajti nefrflali. Ale inak nemali dôvod, na jeho prítomnosť čokoľvek povedať. A keď vypil okenu, vytratil sa. Na konci spleti železničných koľají, úplne na kraji v prázdnych skladoch, tam prebývali jeho kamaráti. K nim zašiel na kus reči, alebo sa ohriať k ohňu. Volali ho Okena.
Privyrábal si umývaním vagónov. Bolo na neho spoľahnutie a tak umýval i kupé. V hierarchii umývačov bol vyššie. Preto mohol občas s prižmúrením očí majstra, i prespať vo vagóne. Práca nebola každý deň a tak, keď nebolo čo, posedával na stanici. Alebo sa prechádzal pomedzi ľudí a dôsledne sledoval miesta, kam ukladal svoje stopy. Potajme popíjal okenu a na zemi hľadal mince.
Jedného dňa bola práca. Na pristavené vagóny padala to ráno srieň. Taká, čo ostáva visieť na mihalniciach. Vtedy ju zbadal. Stála v skupinke s ostatnými ženami z vedrami. Rozprávali sa medzi sebou. Zbadal ju a zacítil niečo zvláštne. Zimomriavky mu prebehli telom. Ten pocit na okamih vymazal ostatné ženy. Videl iba ju. Len ju. Bol to jej prvý deň v práci.
Začali spolu žiť. Prestal piť. V starom vagóne, v lôžkovom kupé číslo osem, zariadil skromné bývanie. Uprosil majstra, aby mu to dovolil. Bolo to v oplotenej časti železníc. Dohodli sa, že čo zarobí umývaním mu dá. Bola zima, kamaráti mu zohnali na skládke malú piecku. Závideli mu bývanie. Keď im vysvetlil za akú cenu, smiali sa, že umrie od hladu. Vysvetľoval im, že ona je pre neho chlieb. Že je pre neho všetkým. Na čom sa smiali ešte viac.
Žili tam do konca zimy. Snívali, ako obaja odídu preč. Hľadali si prácu z ubytovaním. S ústredným kúrením a porcelánovými taniermi. S posteľami pod voňavými perinami. S oknom, ktoré sa dá otvoriť dokorán. Nechcel jej byť na príťaž a tak zbieral staré železo. Na sviatok jej chcel kúpiť kvet, ale čo zarobil mu ledva vystačilo na jedlo. A tak jej ceruzkou na starý kus papiera nakreslil ružu. Posadil sa vo vestibule pred kvetinárstvo a kreslil. Bola taká, skutočná. Vložil do tej kresby všetko, čo nedokázal povedať. Na reči nikdy nebol. Kresbu zroloval a vošiel do kupé. Zakúril v piecke a čakal kedy príde. Tešil sa, že ju prekvapí. Nechodila. Neprišla do rána. Keď ju ráno začal hľadať, nik nevedel, kde sa podela.
Okena opäť sedel vo výklenku. Pokukoval po ľuďoch, ako prechádzali okolo. Tmolil sa pomedzi nich a pozorne pozeral okolo seba. Keď do stanice prišiel vlak, sledoval kto vystupuje a kto odchádza. Potajme popíjal okenu a na zem sa už nepozrel. Jeden podvečer tú kresbu ruže predal. Obrázok sa kupcovi veľmi páčil a tak zaplatil viac ako si Okena pýtal.
Na druhý deň sa Okena na stanici neobjavil. Vraj si kúpil lístok a vrátil sa domov. Ktosi tvrdil, že skočil do rieky. Kamaráti zo skladu by prisahali, že prišla. Že sa vrátila pre neho. Videl som záhradu, kde široko ďaleko nebola žiadna voda a medzi stromami stála loďka. Možno je to nádej, čo ju tam postavila. Možno len snaha nezmoknúť. Dnes som videl na koľajisku starý vagón a komín z ktorého sa dymilo. Možno niekomu bola zima a možno len niekto, sníva svoj sen a dúfa, že nezaspí. Že nezaspí sám.
