Zotmelo sa a jemu ostávalo ešte niekoľko hodín. Neveril na sviatky. Neveril ľuďom. Rezignoval. Ak by sa neohlásili deti, že prídu, nasledujúce sviatočné dni by sa ničím neodlišovali od ostatných. No chcel im urobiť radosť. Všetko nakúpil, nachystal. Upratal byt. Postavil stromček a neobratne ho ozdobil. A potom zistil, že jediná zásuvka v izbe prestala fungovať. Svetlá stromčeka nebolo možné rozsvietiť. Deti mali prísť na štedrý den poobede. Všetko mal naplánované tak aby to stihol. Stromček, oholiť sa a v pohode vyčkať do nasledujúceho dna do poobedia. V duchu premýšľal, kde v podvečer, pred Štedrým dňom zoženie elektrikára.
„Dobrý večer. Potreboval by som opraviť zásuvku......Viem, viem aký je čas. Ale je to dôležité....prídete?....zajtra? Nechcem vás obťažovať na Štedrý deň....Ďakujem. Tak zajtra o desiatej." Ukončil hovor. Bol prekvapený ochotou opravára. Do mysle sa mu opäť vracala nádej, že všetko dobre dopadne. Sadol si a premýšľal či na niečo nezabudol.
Bol Štedrý deň. Práve bol v kuchyni, keď o desiatej ktosi zazvonil pri dverách. Odpásal si zásteru, utrel ruky a išiel otvoriť. Bol to opravár.
„Dobrý deň. Tak kde máme tú zásuvku." Pozdravil chlap, ktorý vstúpil do bytu. Zložil z ramena brašnu s náradím. Vyzliekol si pracovnú hrubú bundu a zavesil ju na vešiak. Pošúchal si dlane. „Poďme na to." Povedal opravár a vydal sa za zásuvkou v smere prsta, ktorý mu ukazoval kam treba ísť. Premeral ju. Skontroloval poistky a napokon ju rozobral.
„Zle ste ju zložili. A chýba tu pár súčiastok." Utrúsil opravár. „Kam ste dali to, čo sa vám zvýšilo?" Spýtal sa.
Vtedy si spomenul ako izbu večer pozametal. Lopatku vyprázdnil do smetí a tie odniesol von do kontajnera, pretože sa mu zdalo, že šupy zo zemiakov začali hniť.
„Sú v kontajneri." Povedal víťazne. A vtedy ho pochytila nepatrná panika. „Vybehnem pre ne. Hneď som tu." Zakončil. Otočil sa na päte a vybral sa z bytu von. Otváral vchodové dvere, keď za ním opravár zakričal.
„Zoberte si bundu. Je tam zima."
Zobral z vešiaka bundu a po ceste dole schodmi premýšľal do ktorého kontajnera vyhodil modré vrecko zo smetím. Spomenul si. Vonku bola naozaj zima a tak si na bunde zapol pár gombíkov. Otvoril kontajner dokorán. Ovanul ho príšerný závan no zaťal sa a začal hľadať svoje smeti. Nespomenul si správne a tak otvoril ďalší kontajner s ďalším zápachom. Strčil si ruky do takmer čistých igelitov, ktoré našiel a hľadal. Ubehlo niekoľko minút, keď ho niekto poklopal po chrbte. Strhol sa a vyľakane otočil. Stála pred ním staršia pani s porcelánovou miskou z ktorej sa parilo.
„Kapustnica. Dajte si." Povedala vľúdne a vsunula mu misku do ruky. Voľnou rukou ho pohladila po zápästí špinavom od smetí. „Dobrú chuť." Povedala a už jej nebolo.
Stál tam s tou miskou, z vôňou, ktorá prerazila všetky pootvárané kontajnery. V opravárovej pracovnej bunde v teplákoch s vyťahanými kolenami, neoholený. Na chodidlá cez tenkú podošvu papúč ho oziabala zima. Pozeral na okná svojho bytu od ktorého si nevzal kľúče a v ktorom bol cudzí chlap. Chvíľu tam stál a nemohol sa ani pohnúť. Začal jesť tú kapustnicu a nevedel si spomenúť prečo prestal veriť. Jedol a dúfal, že pri poslednej lyžici príde na to, kam sa tá jeho viera v ľudí podela.
