Vravela veľa. Slová lepila nádychmi do seba, za vetami neboli bodky. Celý ten monológ mala pre seba, do očí mi nepozrela. Pozerala doľava, potom doprava. Nevedel som si spomenúť, ktorá strana sú spomienky a ktorá výmysly.
Mal som názor, kostrbatý, keď ho chcela počuť, ukázala na mňa ukazovákom s ohryzeným nechtom. Na odpoveď nepočkala. Stačilo jej vedomie, že existuje a jej hodnota, tvar nebola podstatná. A potom prišli slzy. Veľké, plné smútku za stratenými dňami.
A prišiel smiech. Smútok ho vyhnal. Vravela, že už nikdy, cez úsmev. Nenávisť sa rodila a keďže bola ešte mladá, vysmievala sa obeti. Ja som mlčal. V ten večer som nepovedal jedinú vetu, len slová. Také obyčajné. Pod otvoreným oknom stála nabalená veľká cestovná taška. Otvorená, akoby požierala posledné kusy po tej bytosti, ktorá stratila meno, no jej tvár tam bola stále.
Držal som ju za ruku a počúval. Pulzovalo v nej srdce, pravidelne sa pripomínalo. Potom mi uvarila čaj, vraj ma upokojí. Necítil som to tak. Všetky pochybnosti som si nechal pre seba. Odprevadila ma pred dom, keď som odchádzal. Tú cestovnú tašku hodila do koša.
Celý rok som o nej nepočul. Odstrihla sa. Koncom leta v príšernej horúčave pošty som zacítil jej parfum. Vôňa nepozná súkromie. Je zlodej a obeť zároveň. Pár ľudí predo mnou, v rade, stála a ovievala sa šekmi. Dlhé rukávy a slnečné okuliare na nose. Nervózne hýbala hlavou, nedočkavo mávala tými papiermi, až jej vypadli z ruky. Rozleteli sa po miestnosti, každý na inú stranu. Pozbieral som ich, podišiel k nej a podal. Meravo hľadela na mňa, keď ich zobrala. Prasknutá pera sa jej zachvela. On stál vedľa nej a tak ako vždy si nikoho nevšímal. Cez tmavé sklá mi pozerala priamo do očí.
