Krátko po tom, ako dievča vstúpi do vozňa, sa objaví vo dverách kupé, prečíta miestenku a usadí sa pri okne. Skontroluje priehľadnosť skla a spokojná z čírosťou sklenej výplne máva, posiela bozky, pokúša sa zmierniť odlúčenie. Chlapec na druhej strane každý jej prejav opätuje. Keď sa vlak pohne, prikladá na sklo svoju dlaň. Kráča vedľa idúceho vlaku so zdvihnutou rukou. Vlak zrýchľuje. On pobehne. Dlaň sa odliepa a špinavá stopa na nej mu zostane ešte dlho.
Do dverí vstúpila žena. Za rameno vedie veľkého, staršieho chlapa. Narýchlo skontroluje lístky, pozrie na mňa, pozrie na dievča a chlapa usadí na miesto. Zoberie mu palicu, ktorá krívala vedľa neho. Odloží ju bokom. Napraví mu okuliare, pohladí po vlasoch a sadá vedľa neho. Spokojná. Za pár sekúnd sa jej dych upokojí a potom už len nápravy vlaku narážajú na koľajové spoje, železné kolesá rezonujú na výhybkách. Všetko sa chveje, bojuje v ilúzii rozpadu, no drží pokope zázrakom, ktorý upokojuje.
Dievča hodnú chvíľu pozerá von oknom, až sa postava za oknom začne zmenšovať. Silueta začne sivieť, splývať z okolím. Napokon tá malá bodka na peróne sa rozplynie. Rýchlo vyberá z batohu mobil a ťuká do kláves slová, ktoré nestihla povedať. Každé tlačidlo vydáva iný tón. Niektoré musí stlačiť viackrát, aby písmeno vyslobodila. Dopíše a odošle. Potom hypnotizuje aparát, kým sa neozve prijatá odpoveď. Preskáče očami slová, ktoré sa jej rozsvietili na displeji. Mnohé si domyslí.
Chlap pozerá pred seba. Nepokojne mlčí a priviera oči.
„Slečna mohli by ste si vypnúť to pípanie." Povie znenazdajky.
„Ruší vás to?" Odvrkne a neha sa jej vytratí z tváre.
„Áno a hnevá, čo píšete. Nazvali ste moju manželku chuderou a mňa starým debilom. Ako ste k tomu došli?" Dokončil a pozrel sa na dievča unaveným pohľadom. Jeho žena sa na neho usmiala a neveriacky pokrútila hlavou.
Dievčina zmeravela. Sčervenela v tvári. Chcela niečo namietať, no uvedomila si, že by klamala. Niekoľko sekúnd sa ani nepohla. Rýchlo sa snažila spomenúť čo všetko napísala. Zvláštne ju upokojila vlastná nehybnosť. Zahanbene pozerala do zeme a potom von oknom, akoby hľadala tú stratenú bodku na peróne.
