Má dvadsaťpäť rokov a možno i viac dôvodov, ostať strnulo stáť, keď prichádza ona. Vyplašene kontroluje okolie a dusí úsmev na perách. Teší sa, že ju vidí. Zdvihne z regálu škatuľu a kontroluje jej obsah. Pozerá nosom do vnútra a očami ju priťahuje k sebe. Ona spomalí krok. Zastaví na kraji uličky v ktorej stojí on. Ako vyvetrávač regálov sa pomaly blíži k nemu. Zastala a on odložil obal, takmer rozpadnutý, späť na miesto.
Krútia sa obaja v polkruhoch. Sú opatrní. Nechcú, aby sa to niekto dozvedel. Konce prstov sa akoby náhodne dotkli. On niečo šepká a ona sa pýri. Je to milé, toľko červene v neónovom osvetlení. Cez kružnice stôp našľapujú na seba. Tlmia smiech a schovávajú bozky, ako to najtajnejšie slovo na svete.
Odchádzajú. Pretrhali nite na koncoch prstov. Ona ide prvá, niekoľko krokov pred ním. Nie je čo tajiť, tak sa vyrovná.
„Hej pane," snaží sa ho dobehnúť predavačka, „tej staršej pani čo tu bola s vami vypadla peňaženka."
Zarazí sa a ešte raz si tú vetu prečíta. Neodhalila ich, len našla stopu. Zapremýšľa, čo vlastne schovávajú. Schytí peňaženku a uteká za ňou. Má dôvod, ešte na chvíľu ju v ten deň uvidieť. Dotknúť sa jej. A počuť jej hlas. Ten ho zaujal hneď, keď ho počul prvýkrát v telefóne. Vnikal mu cez ucho a ohmatal každé nervové spojenie v tele. Zbehol po schodoch do vestibulu, medzi ľudí. Postavil sa na špičky a hľadal ju. Uvedomoval si ten paradox, že ich všetci uvidia spolu. Ale bude to niečo iné. Bude jej podávať peňaženku. Poťažká kožený obal v ruke a cíti akú má cenu. Tak sa teraz cíti on. Až teraz zisťuje, aká prázdnota v ňom bola, keď dokázal prijať všetko to, čo mu ona dokázala ponúknuť. Ale necíti sa naplnený. Baží, túži a prahne. A všetko to schováva, pokiaľ nie sú skutočne sami. Nevie ju nájsť. Prenikol ním strach. Obava, že ju nenájde. Že sa mu definitívne a navždy stratí. Podskočil. Zbadal ju a zhypnotizovaný uteká za jej čiernym kabátom. Opatrne ju otočil a objal. Pobozkal. A hoci čakal, že dav ktorý prúdil vedľa nich sa zastaví a všetci budú odsudzujúco pozerať, nič sa nestalo.
Ľudia ľahostajne kráčali vedľa nich. V dave je ľahostajnosť. Jedinec dokáže vytvoriť dôvod na odsúdenie a ponúknuť ho ostatným. Chytil ju za ruku a spolu odchádzali preč. Aby sa mu nestratila. Aby sa mu do dlane čo najviac otlačila jej dlaň. Spolu vyšli z vestibulu na svetlo. Lebo po tom vždy túžil.
