Nasadol som do auta, no ešte predtým, kým pes nezačal kňučať som zamával susedovi. Stál pri studni, opieral sa o palicu a jednou rukou umýval malé drobné uhorky od hliny. Zbadal ma, zdvihol palicu na pozdrav a nechtiac ňou ukázal na západ, niekam úplne doďaleka, možno na veľké mesto, ktoré nikdy nevidel. Auto podskakovalo na rozbitej ceste. Hádzalo nám hlavy z jednej strany na druhú. Naschvál, aby nám všetky tie zážitky v mysliach riadne zapadli.
Po chodníku pomocou bariel poskakoval malý Jano. Skrútený chorobou, hlavu medzi ramenami. Hrdý na syna, ktorý kráčal za ním s drevenou škatuľou šachovnice. Syn sa v ňom vidí. Chce byť ako on.
Krčma už bola otvorená na terase sedeli dvaja, ako doma, nohy prekrížené. Pili „horké" a zalievali pivom. Keď slnko začne páliť zboku a predĺžia sa tiene, vojdú dnu, zapnú televízor a pozrú si správy. Krčmárka im obom zohreje guláš a spraví kávu. „Ako doma." Povie pokojne.
Dievčatá na korčuliach v strede cesty. Sú na prázdninách. Jedli slnečnicové jadierka a nahlas sa smiali. Cesta je široká, zmestíme sa všetci. Večer budú sedieť na babkinom dvore, budú počúvať rádio, kým ich komáre nenaženú dnu, medzi hrubé múry, do chladných izieb starého domu.
Pri kostole, na dvore pri dome, sa snažil starý Boro kosiť trávu. Nebolo čo by podťal ostrím. Kul ju hneď ráno, ešte ani slnko nevyšlo. Chcel skúsiť, ako sa mu podarila. Večer bude krivkať cez cestu ku kostolu. Pokosí a porozpráva sa s mladým farárom, ktorý bude počúvať slová o tom, ako sa kráti deň a aké sú už rána chladné.
Vyšli sme z dediny. Auto zrýchlilo na rovnej ceste, aby vzápätí išlo krokom cez dlhú zákrutu, vedľa malých chatrčí. Keď ráno, tou cestou, idú ľudia na bicykloch do práce, hádžu túlavým psom salámu, aby im nedohrýzli nohy.
Stáli sme na stanici a pili kávu z malých hnedých plastových pohárov. Na dne sa usadil cukor, ako vždy. Deti viseli na zábradlí, dvíhali nohy. Červeň sa im nahrnula do tvárí, spotené ruky šmýkali. Ľudia stáli obkročmo nad svojou batožinou. Tí čo boli na dlhšie, si svoje tašky nevšímali. Prišiel vlak a potom z kupé sme pozerali na perón. Mávali. Dýchali na sklo, písali veľké písmena slov, ktoré sa nedali za tú chvíľu čo existovali, prečítať. Posledné čo som cez okno videl, posledné čo si budem pamätať, sú oči. Dve modré bodky za tým letom tam.
