Valcovať cestu, točiť zákruty a napodobňovať zvuk motora tak, že by sa zišiel podbradník. Ešte nás občas zaujme hojdačka, kde sa hojdáme, ale už inak ako pred rokom. Máme už na hojdačku vodičák, tak si to pokojne vychutnávame. Už vieme písať, čítať a odhalíme klamstvo, keď na tabuľke, na dverách cukrárne nie je napísané: "zatvorené"... Sedia v piesku, sú piati, páli na nich slnko, fúka na nich vietor, no sú šťastní pretože sa chvália. Už i tie slová čo si vravia sú iné.
„Môj tato je manažér." Vraví jeden z nich. Ostatní uznanlivo kývnu. Chcú byť futbalisti, policajti, chcú lietať v lietadle.
„A môj je bagrista." Povie ďalší a hneď vedia, ako sa stavala pyramída. A ako sa volá nový most.
„Môj ocino je idiot." Zahlási ten najmenší, ktorý sa medzi starších chlapcov priplietol. Všetci sa smejú, pár dospelých schováva mimiku do novín. Malý sa rozplače, vzlyká až trhá srdce. „Mama mi to povedala...." zakvíli plačlivo. Dospelí schovávajú noviny, mobily, zatvárajú fľašky s vodou. Prekvapene pozerajú okolo a hľadajú v ostatných tvárach, ku komu ten malý patrí. No nik sa nedvíha, aby mu utrel sopeľ, utiera si ho sám do ruky a schováva do piesku. Ostatní chalani stíchli. Asi začali premýšľať o slove, ktoré možno už počuli, ktorého význam možno chápu.
Rýchlo prichádza staršia žena spoza plota, mieri priamo k tomu najmenšiemu, utiera mu slzy, dvíha ho na ruky, hladí ho po vlasoch. Niečo mu šepká, to ho utíšilo, to potreboval, potrebuje. Slová, ktorým rozumie.
