Keď už mám všetko, zabočím k cukrovinkám. Na zemi sú rozsypané „chrupky". Mrvia sa mi pod topánkami, ten zvuk mi niečo pripomína. V strede uličky stojí chlapec. V ruke rozbalená veľká tabuľka čokolády. Má v ústach kúsok, žuje ho, cmúľa a pozerá previnilo na mňa. Prsty má špinavé, pery tiež a v očiach nezvratný smútok. Veľké guľaté oči akoby škúlili, špičku nosa zdvihnutú dohora. Ani sa nepohne. No celý ten jeho zjav a tá prázdnota okolo neho mi prisvedčí a natisne otázku.
„Stratil si sa?" Neodpovedá. A ja zbadám ako sa mu ešte viac zaguľatia oči, ako zaškúli viac, keď sa k nemu blížim. Ostal strnulý. Možno sa vyľakal. Otočím sa k regálom a preberám tovar, ktorý tam leží. „Ako sa voláš?" Pýtam sa ďalej a do košíka vkladám orieškové rezy. Pozriem na neho, ani sa nepohne. „Odlomíš mi kúsok?" Skúsim a očami pozriem na dobrotu v jeho rukách. Stojí nehybne a ja viem, že je stratený.
„Kde sa flákaš!" Spoza jeho chrbta prichádza staršia žena. Nahnevane artikuluje. Chlapec si ju nevšíma. Prichádza k nemu, pozrie na mňa. „Je hluchý, nepočuje vás!" Odvrkne mi a odchádza.
Berie ho za ruku a ťahá preč. Chlapec kríva vedľa nej, hlava sklonená. Nohami šúcha po tých rozsypaných kúskoch po zemi. Vtiahnutý späť do svojho detstva, rukou, ktorá ho bude ešte dlho ťahať všetkými smermi. Zostal som tam stáť. V ruke sa mi topil kúsok čokolády, ktorú mi stihol odlomiť, skôr než k nemu prišla.
