Ten lúč je milenec, ktorý v podvečer vstupuje do jej bytu. Pozvaný je. Vítaný. No napriek tomu rozpačito, cez prasklinu v okne vkladá svoju nohu. Na koberec vedľa postele si kľaká. Neponáhľa sa nikam jeho čas je presne ohraničený čiarou na pozadí. V pokľaku na kraji postele, ostýchavo, váhavo, bozkáva lem jej šiat. Neleží nahá, v koži obalená. Na to je prísna až príliš. Má rada tajomstvo a to, ako presvitá do omaku, k jej koži milenec. Jeho ruka, jeho pery. Jeho dych, ktorým ju vyzlieka do bezvedomia. Cíti to teplo, ako obaľuje póry jej kože. I to ako cez ne vstupuje do tela.
V ruke viedla svoj smútok. A na ten dotyk bola odkázaná. Na ten krok, ktorý vždy končil na obrubníku. Boli to bodky za vetami, ktoré sa ešte len snažil vysloviť. Jeho nádychy jej merali krok, keď zakašlal, sa potkýnala. Na dlani obruče prstov jej tŕpli, ako prstene, ktoré nikdy nenosila o ktoré nikdy nestála.
Márne pozerá z postele cez oponu. Zatiahlo sa. Teplo sa zozimilo. V šere si kúše pery a slzy necháva dopadať na zem. Nevšíma si ich čistotu. Videla ich už toľkokrát, že si dovolí na chvíľu plakať len tak, bez toho, aby si to všimla. A veľká, plná guľa sa kotúľa preč. Naplnila jej deň i noc, no napriek tomu sa cíti nenaplnená. Všetko to preletelo, zazdalo sa a vyhnalo čo ostalo ako zbytočné.
Keď sa posadila na posteli, na chvíľu sa jej zatočila hlava. Potešila sa tomu. Každý deň ju niečím novým prekvapí. A ona je rada, že z toho všetkého nezomrela, ako si pôvodne myslela, že sa práve odohráva. Vstala a kráčala do kúpeľne. Tešila sa z kruhov pod očami, ktoré uvidí. I z toho, ako sa na prahu z izby potkne.
