Vždy ma zaujme človek s takým kúskom tkaniny. To ako ju žmolí v rukách, ako si ju prikladá k nosu, k tvári. To, ako ju dokáže dôkladne skryť v dlaniach. Kúzelník by len vytvoril ilúziu, to len ruky človeka dokážu zázraky. Žene zvonil telefón. Hovor prijala a rozžiarila sa jej tvár, pri kútiku oka dve vrásky vytvorili malý krížik. Uhorky ti kysnú? Moja a dala si tam všetko? Chvíľa ticha, povzdych a v tvári jednoznačne, že postup nebol dodržaný. Potom mimika zvážnela. Zajtra ti zavolám, dnes to už nerieš. Dobre?
Vreckovka sa v rukách ženy premenila na bavlnený valček. Odvádzal teplo z rúk a predstavoval priame spojenie do obytných priestorov, kde v šuplíku ležia poskladané ďalšie, podobné, len z iným farebným motívom. Zazvonil telefón. Žena si priložila telefón k uchu. Usmiala sa, až tak, že som zbadal rad je zubov. Vlastníci tohto smiechu by mohli viac exhibovať. Vrásky sa pri očiach vlnili. Za hodinku budem pri tebe. Teším sa na teba, ty blázonko. A potom predviedla jednu z funkcií vreckovky. Zaclonila si ňou ústa a stlmila slova, ktoré šepla do mikrofónu.
Žena si položila precízne poskladanú látku na kolená. Hladila ju dlaňami, spoločníčku na ceste a okraje sa teplom krútili. Keď vlak pribrzdil, zazvonil telefón. Zdvihla ho z voľného kresla vedľa seba. Ahoj. Ako bolo v škole? Predviedla tú zatracovanú otázku famóznym spôsobom. S odpoveďou bola žena spokojná, prikyvovala. Vrásky v tú chvíľu vyzerali ako vkusné tetovanie a pravdepodobne ju hlas na druhej strane nepustil k slovu. Zvyšok cesty pozerala von oknom, no ešte pred tým vreckovku schovala.
