Letné veci. Zimné veci. Hrubé svetre rozprestiera a pozerá strih okolo krku. Tie, ktoré sú mimo hádže na zem. Nohavice. Šortky a všetko to ostatné, čo mala uložené v skrini. Vytvára veľkú farebnú kopu. Na vrch ukladá spodné prádlo. Taška je malá, všetko sa do nej nezmestí. Vybehne na chodbu a vracia sa z ďalšou cestovnou taškou a v druhej ruke vlečie topánky. Bude potrebovať aj tretiu tašku. Aj štvrtú. Na krémy. Na kefku a zubnú pastu. Prichádza beznádej. Nedokáže to všetko zbaliť. A tak si sadá v pyžame na posteľ a začne fňukať. Kvíliť a zadúša sa plačom.
„Neodchádzaš?" Spýtala sa zrazu žena, ktorá stála v izbe s ňou. „Ostávaš? To je výborné. Mám z toho radosť!"
„Ostávam." Povedala a prestala plakať. Premočenými očami smutne pozerala na ženu. „Ako si vedela, že ostanem?" Spýtala sa a v rukách hladila klbko bavlnených ponožiek.
Žena chcela niečo povedať no len ju pohladila po vlasoch. Otočila sa a nechala ju v izbe nech sa úplne upokojí. Vedela prečo neodíde. Má iba sedem rokov. A nielen preto. Spomenula si na leto, keď ju tam v jej izbe uvidela sedieť a na to ako našli v parku vrabca. Nevedel lietať. Hodnú chvíľu sa ho snažila chytiť. Vraj preto, aby ho nezožrali mačky. Sedela potom na lavičke a v dlaniach túlila to klbko peria, ktorému divo tĺklo srdce. Zvykol si vrabec na teplo jej dlaní. Ani sa nepohol, keď dlane otvorila.
„Vidíš mami už odo mňa neuteká." Smiala sa, keď uvoľnila zovretie dlaní..
Ten vrabec bol ako ona. Vie chodiť, behať i krídla jej už narástli. No pokiaľ sa nenaučí lietať nikam sa nedostane. Dve dlane ju vždy dostihnú, ochránia a svojím teplom upokoja.
Žena chvíľu stála v šere na chodbe bytu. Počula ako sa dievčaťu upokojuje dych. Potom z vrecka vytiahla kľuč od bytu, opatrne ho zasunula do zámku a otočila.
