Niečo zapípalo. Otočil sa a s odznakom v ruke dal všetkým na známosť čo sa bude diať. Mal v tvári drsný výraz. Nezaujate a presne zahlásil.
„Revízia cestovných lístkov."
Až potom som si všimol ďalších dvoch, ktorí nastúpili inými dverami. Autobus bol poloprázdny. Revízor postupoval systematicky. Pozrel lístok, priložil kartičku na prístroj, ktorý držal v ruke. Počkal na pípnutie. Opäť kartička. Dva lístky a blížil sa ku mne. Každému poďakoval.
Stál som a v ruke som mal pripravenú kartičku. Pri okne sedela žena s dieťaťom. Dievča pozeralo na revízora, ako sa blíži a mama von oknom, dievča skúmalo maminu tvár a potom zas vystrašene revízora. Jej mama sa ani nehla. No už bol pri nich.
„Revízia cestovných lístkov." Tá istá veta, ten istý tón v hlase. Žena zdvihla zrak, pozrela na revízora. Chcela niečo povedať. On pozrel na dieťa, ako na neho hľadí s pootvorenou pusou. Pozrel na ženu. Pozrel na jej ruku, ktorú mala položenú na nohe. Odmeral očami, kde sú jeho kolegovia, revízori. Už išla žena dopovedať to, čo mala na perách, keď jej opatrne zdvihol ruku. Pozrel do je prázdnej dlane. Nič v nej nebolo. Pozrel nezaujate do ženiných očí, na odovzdanie sa tomu, čo sa bude diať. „Ďakujem." Povedal a pustil jej ruku. Ruka jej pomaly klesla na nohu, kde sa zovrela, akoby v nej bolo niečo cenné.
Moja kartička na jeho prístroji pípla, bola v poriadku. Ešte jeden cestovný lístok, nik ďalší tam už nebol. Keď vystúpili, postavili sa vedľa seba. Jeden z nich vybral zápisník a poznačil si kontrolu, ktorú práve vykonali
Dcéra šepla mame: „Ty si ho poznala?"
„Nie." Odvetila mama.
