Rukami si rozhŕňal konáre. Potok tiekol pri vysokej skale, kde voda dunela. Hluk mu nevadil, ale kôli príkremu brehu sa musel rukou oprieť o skalu. Topánky sa mu šmýkali, išiel ďalej. Tam stúpil na niečo mäkké. Zľakol sa a rýchlo zdvihol nohu. Bola to mladá srnka. Ležala s polovicou tela vo vode. Dvíhala bezmocne hlavu a nevedela sa pohnúť. Oči sa jej leskli. Pocítil v tom pohľade prosbu o pomoc. Hoci sa celý premočil vstúpil do vody a srnku zobral na ruky. Cítil, ako mu do tela vstúpila zvláštna sila, keď v dlaniach pocítil jej tlkot srdca. Potkýnal sa na kameňoch schovaných vo vode. Brodil sa až vyšiel z lesa. Vyšliapal do kopca. Pred dom, pred dvere, kde zavolal na starkého. Starký odohnal švihom ruky psov a pozeral na vnuka a na srnku, ktorú držal v náručí.
Uložili ju do prázdneho chlieva. Starký povedal, že má narazenú hlavu a snáď sa z toho dostane. Prestal chodiť do lesa. Staral sa o srnku. Kým nechcela jesť, aspoň jej čiernou kefou vyčesával srsť. Dvíhala hlavu. Ležala pokojne a občas sa prevrátila na druhý bok. Po pár dňoch vstala. Začala chrúmať, čo jej chlapec vlastnoručne nakosil. Púpavové listy a ďatelinu. Stála, potácala sa a prežúvala. Na hlave mala veľkú hrču od nárazu.
Ubehli tri týždne, keď starký rozhodol, že ju musia pustiť. Chlapec prosil aby si ju nechali. Aspoň ešte pár dní. Starký bol neoblomný a vysvetľoval mu, že sa musí čím skôr vrátiť, inak by sa prestala báť ľudí. Aby prežila. Chlapec nevedel pochopiť, že strach z ľudí je cesta k prežitiu. Pustili ju. Rozbehla sa a stratila sa v kríkoch.
Chlapec začal opäť chodiť do lesa. Tak aby videl na dom. Občas ten sľub porušil. Vošiel hlboko do lesa s vysokými stromami. Koruny boli husto obrastené listami. Pod nohami mu praskali konáre a lesom sa niesla vôňa húb. Zablúdil. A nech sa akokoľvek snažil, nevedel nájsť cestu von. Stmievalo sa. Chcelo sa mu plakať. Sadol si do lístia, sklonil hlavu na ruky a čakal, kedy príde úplná tma. Keď zdvihol hlavu zbadal v diaľke biele bodky. Postavil sa a uprene pozeral, čo to môže byť. Začal kráčať za tou vidinou. Pod nohy sa mu plietli konáre a lístie šumelo. Kráčal hodnú chvíľu. Keď sa mu bodky stratili, ostal stáť a čakal, kde sa mu opäť zjavia. Tak sa dostal z lesa von, na lúku za domom. Pred ním stála srnka ktorú zachránil.
Starkému nič nepovedal. Ten ho vyhrešil, že zas bol v lese a nevidel na dom. A prišiel neskoro. Chlapec mlčal. Sedel za stolom a okusoval z veľkého krajca chleba, natretého hrubou vrstvou masla. Tešil sa, že práve tá jeho srnka sa ľudí predsa len trošku prestala báť.
