Spolu sme sa hrali a keď som kreslil, sedel vedľa mna. Hral sa s autíčkami, alebo staval hrady z kociek. Kreslil som často. Pani učitelka ma vždy poprosila, či by som mohol niečo nakresliť na blížiace sa výročie alebo sviatok. Škôlka to posielala na sútaže. Občas som vyhral, aj pani učiteľka mala z toho radosť.
Koncom novembra ma poprosila, aby som nakreslil niečo vianočné. Niečo, čo je podľa mňa, počas vianočných sviatkov typické, čo mi je milé a príjemné. Dala mi pár veľkých hárkov papiera a ceruzky. A ja som začal. Emil sedel vedľa mňa a hral sa s vláčikom. Niekedy mi s kreslením pomáhal. Tak ako v lete, keď som kreslil svet pod vodou. Päť rybičiek nakreslil on. Boli vydarené. Ale bolo to naše tajomstvo. Napadlo ma hneď, čo budem kresliť. Ceruzkou som zľahka vykresľoval obrysy budúceho obrázku. Kreslil som to, čo som poznal, to čo mi bolo príjemné. Vianočný stromček a pod ním hromadu darčekov. A otca a mamu. Všetko som si to načrtol, k rodičom som naznačil svoje obrysy. Všetko na obrázku bolo veľké. Trochu som gumoval, aby sa mi na ten najväčší balík zmestila mašľa.
Odišiel som k učiteľke pre strúhadlo, pretože niektoré ceruzky boli tupé. Keď som sa vrátil, Emil na mňa pozeral s očakávaním v očiach. Kým som bol preč, nakreslil tvár mamy a otca. A tvár chlapca, bola to jeho tvár, skutočne sa podobala na neho. Z hárku, ako tri žiarivé body svietili tváre. Mama, otec a on.
Páčilo sa mi to, nechal som to tak. Vyfarbil som čo bolo treba. Žltý baliaci papier na balíčkoch. Farebné stuhy. Slávnostné farby na oblečení postáv. Každé jedno zelené ihličie som nakreslil jemným ťahom. Aby porota videla, ako mi na tom obrázku záležalo. Tvári som sa ani nedotkol. Boli úprimné a šťastné.
Za dva týždne ráno vošla do triedy riaditeľka škôlky. V ruke niesla škatuľu potiahnutú zamatom, potriasla mi rukou a poďakoval za výbornú reprezentáciu škôlky na súťaži. Dostal som za obrázok čestné uznanie. Keďže som ešte nevedel, pani učiteľka mi prečítala: „Za obrázok s vianočnou tematikou, detí predškolského veku, za obrázok s názvom, šťastná rodina - šťastné vianoce." Neviem, kto ten názov vymyslel.
Tešili sme sa s Emilom, že porota nič nezistila, že sme ju okabátili. Keby sa dozvedeli, že som ten obrázok nekreslil sám, asi by sme boli za podvod potrestaní. V zamatovej škatuli bola cena, veľká guľa v ktorej snežilo na dom a stromček, keď ňou niekto potriasol. Sledovali sme tie vločky. Pozerali na dom a strom, ako zapadajú umelým snehom. Guľu som dal Emilovi, veď to podstatné nakreslil on.
Keď poobede odchádzal zo škôlky, stál som za oknom a mával som mu. Naobliekaný držal škatuľu pod pazuchou. Oči mu žiarili. Za ruku ho držala jeho babka, dedko sedel v naštartovanej škodovke. Z výfuku auta vychádzali biele oblaky, išli domov. Jeho rodičov som nikdy nevidel.
