Nikoho som nevidel, nikoho som nestretol. Letel som nízko nad zemou a ľutoval, že mi nenarástli krídla. Po desiatich metroch som ubral z tempa. Predsa len, posledné dni mám málo nalietané. Mám také miesto, kam chodím. Je to ďaleko, ľudí tam niet, cesnaku je tam na kosu, ani psy tam nechodia dvíhať nohy. Tam niekde začína cesnakový raj.
Po hodine jazdy som bol na mieste. Zosadol som z bicykla a vstúpil pod koruny vetchých stromov a dramatických kríkov. Slnko stúpalo nekompromisne na oblohu a strácalo červeň ranného ostychu. Nadýchol som sa. A nič. Materiál rúška všetko odfiltroval. Bez vôní musí byť život smutný.
Keby ma tam vymákol medveď, ako mu trhám cesnak, nepotešil by sa. Lebo medvedí cesnak patrí medveďovi. Tak ako srnčí chrbát srnke a mačacie jazýčky? No hádajte. Medveď by ma určite vyhnal, alebo by si sadol oproti a labou by si ťukal na čelo, keby ma tam videl na kolenách ako sa hrabem v tom cesnaku a vyberám tie najlepšie, mladé lístky. No nebolo by dobre, ak by ten cesnak začal trhať aj on a postupne by mi ho prikladal na telo.
Je to zdĺhavá práca. Listy som trhal a ukladal do tašky. V taške listy vädnú a množstvo sa zmenšuje. Čím dlhšie som zbieral, tým bolo toho menej. Slnko začalo páliť, teplota sa zvyšovala. Opar nad stromami v diaľke sa stratil, rosa sa vyparila, nestihla ani zasyčať. Na čele sa mi objavila kvapka potu. Čiapka dole. Bunda dole. Slnko prikúrilo ešte viac. Tričko dole. Ak by prišiel medveď, musel by sa smiať.
Vydržal som a v zbieraní dodržal nakázané množstvo. Zrazu som neďaleko počul detskú vravu a dospelácky hlas. Na chodníku pri lesíku stál otec a čakal na dcéru, ktorá na detskom bicykli zámerne zaostávala.
No poď už...
Nejdem. A aby si vedel, teraz som ti vyplazila jazyk. Odvrávalo malé dievča s rúškom na tvári.
A otec, po niekoľkých dňoch strávených s dcérou sa usmial, neskúsene, no predsa, usmial sa aj očami. Zeleným prstom od medvedieho cesnaku som si pošúchal čelo. Na scénke som sa uškŕňal. No vedel som to iba ja, musím sa zlepšiť a viac sa smiať očami.
