Doktorka študovala papiere pred sebou a krútila hlavou. Tiež by som asi takto neverbálne vystrájal, keby sa mi chcelo. Musíte niečo so sebou robiť. Ako som mal reagovať, keď mne sa so sebou nechce nič. Spomenul som jej svoj výlet na bicykli, nedala sa. Potrebujete pravidelný pohyb; skonštatovala a následne zauvažovala nad lenivosťou a hranicami. Odtiaľ, potiaľ... Povedala a naznačila ako to myslí, dlaňami oproti sebe, položenými na mojej zdravotnej karte. To nie je ďaleko; zapojil som sa do definície hraníc fyzickej nečinnosti.
Beh som zavrhol, je to málo komfortné. Išiel som večer do činkárne. Nestihol som si ani zahriať svalovú hmotu, ako písali v kulturistickom časopise, a hneď do mňa jeden borec; chytíš mi nohy, kámo? Najskôr som sa zľakol, potom pozrel na dvere a zauvažoval, kadiaľ asi prišiel. No nechcel som sa s ním naťahovať a tak som privolil. Pridŕžal som mu nohy, kým robil zhyby na hrazde. Podával som mu jednoručky, keď rozpažoval. Dvíhal mu z hrudníka dvestokilovú činku, keď ju nevládal vytlačiť. Pri drepoch, keď uviazol v podrepe, som ho zdvíhal hore aj s činkou.
Ďík a teraz môžeš ísť cvičiť. Povedal mi po polhodine. Doma, ležiac v posteli, zmorený ako po celodennej práci v kameňolome, som uvažoval. Došiel som k záveru, že kvôli mojej lenivosti ani kulturista zo mňa nebude. Veď keď som konečne mohol začať cvičiť, mne sa už nechcelo.
