Bol som si v stávkovej kancelárii skontrolovať tiket. Na pani, ktorá tam sedí za sklom, fúka ohrievač teplý vzduch. Benefity majú rôznu podobu. Prežila niekoľko životov a vie, že i tento si bude musieť asi zopakovať. Na čele vrásky, v očiach smútok zo zvyku a na rukách krém, tuším Nivea.
Deti už na návštevu nechodia. Keď mala, došli, no teraz keď niet, tak akoby ich nemala. Sama nevie prečo ostala, napriek všetkému, sama. Vraj sa už na nič neteší, že už niet na čo. To bolo pred pár dňami, jedno losovanie výherných čísel dozadu.
Podal som jej tiket, teplý vzduch nastavený na dvojke. Tiket skontrolovala a vrátila. Nič, povedala ako vždy honosne s pridanou hodnotou niečoho. Slovom vypáleným chuťou života na jazyku. Pozrela na mňa, oči mala zvláštne. Ešte raz som pozrel na ovládač ohrievača.
Dnes mám rande a ja. Neviem, odmlčala sa, neviem či pôjdem. Sú ľudia, ktorí nenávidia otázniky a ich vety sú občas úplne holé. Ako medveď, keď si doma vyzlečie kožuch. Milujú buď áno, alebo nie.
Nepovedal som nič. Cez výrez v skle, ktoré nás oddeľovalo, som zacítil novú aviváž. Myslím, že už pri poslednom praní bolo rozhodnuté.
