Kedysi som maľoval steny izieb na rôzne farby. Vždy som sa riadil pokynmi a miešal odtiene, ktoré ešte neboli ani pomenované a nikde v prírode, ani v Galaxii sa nevyskytujú. Alebo miešal podľa rôznych predlôh, pamätáš farbu košele, ktorú mal Banderas oblečenú v tom filme? To bola jedna z mnohých indícii čo zdokonalila moje mentálne schopnosti.
Dnes uprednostňujem bielu. Biela farba je cieľ namiesto štartu, je odpoveďou na dohady o množstve pridaného pigmentu. Je riešením, keď na sedačku v obývačke dopadá vankúš s paplónom.
Vyrátal som metre štvorcové, ktoré chcem natrieť a kúpil všetko potrebné. Skriňu s knihami odsunul, nábytok dôkladne pozakrýval a tiež priestor, kam by mohla dopadnúť kvapka farby viditeľná elektrónovým mikroskopom. Nebývam v tenisovej hale, ale bola to fuška tomu podobná. Ja rozumiem prečo Michelangelovi trvalo toľko rokov vymaľovať Sixtínsku kaplnku.
Niekde sa ale stala chyba vo výpočtoch, či v informácii o výdatnosti farby uvedenej na obale. Ešte pár metrov štvorcových a v nádobe mi ostalo pár neduživých kvapiek bielej farby. Márne som sa s nimi pokúsil o zázrak. Za oknom neskorá hodina, do rána ostávalo len pár hodín.
Dnes viem, že biela je dobrá. Tiež viem, že maľovka sa mi vydarila. Spokojný úsmev bol mojou odmenou. Tiež viem, že pre skriňu s knihami som našiel perfektné nové miesto. Feng šuej ostal vyvážený.
