„Nedám, mám poslednú." Zatvorí mi škatuľku pred nosom a schová do plátennej tašky. Vezieme ho z mesta, bol u doktora. Sedí v aute vzadu, cítiť dym a ihličie, borievku, zdá sa mi. Je žoviálny a rozpráva o ovciach a oštiepkoch. Keď prudko vyberáme zákruty spomenie žinčicu, čo si dal na raňajky. Stále sa smeje a keď sa mu žart podarí, tresne ma po ramene, až sa mi zatmieva pred očami. Hovorí, že už som dlho v meste a mám s toho hranatú hlavu. Zahmlilo sa mi pred očami. No nemôžem sa na neho hnevať, nedá sa.
Vchádzame do lesa. Ostré lúče slnka sa striedajú s tieňmi na ceste.
„Videli ste? Zajac!" Skríkne. Vykrúcam hlavu, no nič nevidím. Zreničky si zvykajú na šero a zrazu slnko. „Nevidel si, čo?" A prásk mi po ramene. „Aha veverička..."
Tri zákruty doľava, štyri doprava. A v tom velí zastaviť na kraji cesty. Auto brzdí, vidina žinčice je neistá. Volá ma von, ťahá do lesa za rukáv a vraví, že mi niečo musí ukázať. Krátky chodník mierne do kopca a holá skala schovaná za stromami. Postavil sa pred tú skalu, z dlaní spravil trúbu a zreval svoje meno. Nastavil ucho a nič. Po pár sekundách to zopakoval.
Lesom sa niesla ozvena. "jaanooo...janoo...janoo..." Spokojne sa usmial. A potom zreval ešte pár mien, ktoré ho napadli. Všetky sa ako ozvena vrátili späť, niekoľkokrát. Ponúkol ma nech skúsim. Reval som v tom lese ako tur. Ziapal, kričal, vrieskal. Zbytočne som chraptil od zúfalstva. Namáhal sa, až mi praskalo v ušiach. Ozvena sa nekonala.
Za minútu sme boli z lesa von a prečítali názov dediny. Cez cestu viedol zaplatený pás z pola. Tam si kázal zastaviť. Ovce na stráni, krúžil okolo nich pes a na kraji lúky sedel bača, hlavu položenú na palici. Keď k nemu prišiel Jano, začali sa smiať. Rehlili sa ako najatí, až im vybehli slzy. Potom ma Jano napodobnil, ako kričím svoje meno, v lese, do skaly. Bača spadol smiechom z pňa na ktorom sedel. Jano sa smial a bača po ňom opakoval, ako ozvena.
